Zuzana Chudíková a jej Epika: Za všetkým hľadaj ženu

Kaviareň Epika v Žiline je miestom, na ktorom chute píšu príbehy. Tento do poslednej bodky vyšperkovaný koncept je nielen gastronomickou, ale aj kreatívnou lahôdkou. Dôležitú úlohu v literárnej epike zohrávajú postavy. Rovnako je to aj v tej žilinskej. Hlavnou a nosnou postavou celého deja je Zuzana Chudíková. Táto mama Epiky (a troch detí), manažérka, líderka a marketérka nám prezradila, ako sa zrodil kreatívny koncept kaviarne.

Zuzka, každé epické dielo má svoj začiatok a koniec. Aké sú teda vaše začiatky v gastronómii?

Pred materskou som robila event manažérku v areáli, ktorého súčasťou bola aj reštaurácia. Okrem toho som mala na starosti aj organizovanie eventov, osláv a svadieb. A taktiež som sa venovala reklame a marketingu.

Takže ste si jedného dňa povedali, že chcete niečo vlastné?

Ehm, nie, vlastne som si po mnohých skúsenostiach povedala, že už nikdy nechcem robiť v gastronómii. (smiech) Mali sme však obchodné priestory ako stvorené pre kaviareň. Záujemcov sme našli hneď, avšak chceli sme vedieť, akým smerom sa koncept prevádzky bude uberať. Záležalo nám s manželom na tom, aby budúca kaviareň architektonicky i konceptovo zapadlo do prostredia a nenarúšala prostredie parku, v ktorom sa priestor nachádzal. So záujemcami sa to však naťahovalo, až sme si raz povedali, že sme do toho vložili už toľko energie, času i lásky, že by bola škoda, keby sme si to nenechali. A tak bolo najprv miesto, ktoré nám prirástlo k srdcu, až potom sa zrodila Epika.

A zrodila sa práve v čase pandémie, resp. medzi jednotlivými pandemickými vlnami.

Prípravy sme zahájili ešte pred koronou. Pred jej vypuknutím sme riešili všetko, čo sa týka priestoru, zariadenia a podobne. Cez prvú vlnu sme navrhovali logo s grafičkou a dolaďovali detaily. Potom sme v júli 2020 s očakávaniami i obavami otvorili. Vtedy sme si ešte nevedeli predstaviť, ako nás môže covid ovplyvniť. A ako veľmi zasiahne naše životy. Nikdy sme, napríklad, počas nášho fungovania nedokázali zmerať, ako bude fungovať zimná prevádzka. Obe zimy bola pravádzka totiž ovplyvnená covidom. Buď sa zatváralo úplne, alebo boli iba výdajné okienka. Veríme však, že tento rok si to už vyskúšame v plnej sile. 

Koncept kaviarne Epika je jedinečný, vtipný, hravý, do detailu premyslený. V akej hlavy sa to všetko zrodilo? Nehovorte mi, že za všetkým stojíte iba vy, Zuzka. 

Veru áno. (úsmev) V čase covidu to vzišlo v mojej hlave. Od vysokej sa venujem reklame a marketingu. Vždy som túžila mať nejaký koncept, kde tú kreativitu budem môcť vedieť vyslovene vypľuť. Mať niečo, do čoho môžem vložiť kus zo mňa. Možno nebol môj sen mať vyslovene kaviareň alebo iné gastromické zariadenie, ale skôr kreatívny koncept. Potom tu však bola táto možnosť, tak som si povedala, že keď do toho ísť, tak jedine s nápadom. A tak som vytvorila ucelený koncept s nápaditou komunikáciou. V jedálnom lístku, na stenách, na sociálnych sieťach. Skrátka aby všade, kde sa dá, bola tá komunikácia v jednom duchu a aby zaujala na prvý pohľad. Aby ľudia hneď spoznali, že sme to my. 

Ovplyvnilo tú hravosť konceptu obdobie materstva?

Určite áno. Aj to, že všetko začínalo v čase korony, kedy sa mi žiadalo niečo hravé. Prvý zámer bol poňať koncept kaviarne literárne. No potom som si to rozobrala na drobné a premyslela si, na akú cieľovú skupinu sa chceme zamerať. Nechceli sme to príliš zúžiť iba na malú, príliš špecifickú skupinu ľudí, preto sme išli inou cestou. Hravou cestou. Chceli sme, aby to malo nápad a bolo to zapamätateľné. Musela som sa zamyslieť nad publikom a vymyslieť to tak, že nielen intelektuál, ale aj ten, čo príde na pivo či mamička s deťmi sa pobavia a nájdu si tam to svoje. Rovnako ma nasmeroval a zasiahol do tvorby konceptu aj môj manžel, ktorý povedal, že ak to bude príliš intelektuálne, jeho kamaráti tam nepôjdu. 🙂 A my sme chceli, aby bola Epika miestom pre každého.

Zuzka, ste hlavou, mozgom a líderkou celej kaviarne Epika. Vcítili ste sa do tejto dôležitej a zodpovednej role hneď, alebo ste si museli zvykať, ako viesť tím ľudí?

Na začiatku sme zostavovali tím tak, že som mladšej sestre kázala, aby mi dohodila nejakých brigádnikov. (úsmev) Najprv sme hľadali teda ľudí na dohodu a lepili to, ako sa dalo. Bolo to skôr také zvolávanie. Ale mojím cieľom bolo mať raz vychýrenú kaviarničku, o ktorej budú ľudia vedieť a hovoriť. Rýchlo som pochopila, že s brigádnikmi sa to dosiahnuť nedá. Videla som nedostatky a slabé miesta vo všetkých tých veciach, ktoré mali byť na nejakej úrovni. Naučila sa teda na základe vlastnej skúsenosti, ako sa to nerobí a začala hľadať ľudí zdatných v gastronómii. Okrem toho je však pre mňa pri výbere zamestnancov dôležité aj to, aby boli záujemcovia sympatizanti nášho konceptu. Musia ho poznať, musí sa im páčiť a musí ich osloviť. Tá chémia medzi nami by bez toho nefungovala.

Vašu prevádzarku Mirku k vám, napríklad, privial Instagram. Sú sociálne siete kanálom, odkiaľ k vám prúdia záujemcovia o zamestnanie? 

Áno, veľmi veľa ľudí nám píše cez Instagram, že sa im páči náš koncept a či nemáme niečo voľné. Ale časom vznikla aj akása reťazová reakcia a aj naši samotní zamestnanci si začali priťahovať ľudí, ktorí sa im páčili a ktorí by sa hodili do nášho Epika tímu. Stále však platí, že nezoberieme niekoho, kto hľadá prácu všade. Musí sa mu v prvom rade páčiť náš koncept. Inak by sme asi tú výnimočnosť, ktorú máme v cieľoch, nedosiahli.

V dnešnej dobe zvyknú byť práve kvalitní zamestnanci problémom. Vám sa však zjavne podarilo vytvoriť si tím ľudí, s ktorými ste spokojná. Je to tak?

Dá sa povedať, že áno. Ale treba dodať, že ak vediete tím, je to naozaj nepretržitá práca. Myslela som si, že nájdem spoľahlivých ľudí, zastabilizuje sa to a budem si môcť odfúknuť. Je to však práca s ľuďmi ako každá iná a stále treba držať opraty pevne v rukách. Aj šikovní zametnanci potrebujú cítiť šéfa a to, že sa posúvame a zveľaďujeme priestor. Snažíme sa ich neustále vzdelávať a informovať, kam sa chceme posúvať a aké novinky plánujeme prinášať. Iba takto si dokáže prevádzka udržať kvalitných ľudí. Musíte docieliť to, aby nemali pocit stagnácie. 

Dôležité je aj správne delegovať povinnosti. Sama som sa popálila, keď som si myslela, že všetko zvládnem zastrešiť sama. A potom nastali momenty, že sa tí dobrí a šikovní zamestnanci dostali do nepríjemných situácií, keď niečo nebolo tak, ako to malo byť. Tieto situácie boli  pre mňa takým mentálnym posunum, kedy som si povedala: uznaj si, že to nestíhaš a nájdi v tíme niekoho, kto to zvládne. A viete čo? Po tom, čo som to spravila, som sa cítila oveľa slobodnejšie. Takže vlastné skúsenosti ma vycvičili, že ľudí treba posúvať a nebyť sebec. Aj zamestnanci sa cítia spokojnejšie, ak majú vidinu toho, že majú možnosť sa posúvať a realizovať.  

Ste majiteľka, líderka, manažérka, marketérka, ale aj manželka a mama – je to stále tá istá Zuzka? Alebo v jednotlivých rolách pretláčate, prípadne potláčate, niektoré povahové vlastnosti?

Základné črty sú tam stále tie isté. U mňa je alfou a omegou ľudský prístup. Ten musí byť vždy. Áno, som aj prísna, naučila som sa byť, ale ten ľudský prístup je vždy na prvom mieste. Čo som sa však ešte naučila, je jednať priamo a povedať, keď mi niečo vadí. Slušne, empaticky, no povedať to. Toto som predtým nevedela. Taktiež sa napriek priateľskému prístupu snažím viesť porady profesionálne a efektívne a vždy byť zodpovedne pripravená. V začiatkoch to možno bolo chaotické, nemalo to hlavu a pätu, ale ako v tom človek dlhšie pláva a naberá skúsenosti, naučí sa efektivite. Ale späť k otázke – áno, stále som taká istá, ale snažím sa zo seba vždy vyzdvihnúť tú potrebnú stránku, ktorú si pýta daná príležitosť.

Keď tu tak sedím a rozhliadnem sa, na prvý pohľad vidno, že ste volili lokálnych dodávateľov. Hneď mi padol zrak, napríklad, na kávu od 9 Grams Coffee.

Áno, snažíme sa spájať lokálne svety a podporovať našich dodávateľov a ich produkty. Keď niečo vyskúšame, chceme to mať lokálne. Všetko, čo máme v ponuke, máme odskúšané sami, na vlastnom jazyku. A keďže som osobne dosť na vzťahy, dôležitá je pre mňa aj komunikácia. Tá mu musí skrátka sadnúť. Tak to bolo aj s kávou. Niekoľko mesiacov pred otvorením som začala vyberať produkty a tvoriť nejaké portfólio, aby sme si učesali a premysleli ponuku. Vtedy som začala pozerať aj kávy. Hneď od začiatku som vedela, že chcem slovenského pražiara. Robila som si prieskum a aj keď som ich pôvodne nechcela, keďže v Žiline je už niekoľko prevádzok ponúkajúcich ich kávu, osud to zariadil tak, že som skončila práve pri nich. (úsmev) Vyskúšali sme rôzne kávy, pričom sme testovali nielen my, ale aj naši známi. No ako u nás, tak aj v našom úzkom kruhu ochutnávačov napokon jednoznačne zvíťazila práve žilinská pražiareň 9 Grams Coffee. Nielen ich káva je perfektná, ale aj vzťahy s nimi či servis sú na výbornej a priateľskej úrovni. Je to skrátka také naše, žilinské, komunitné a som rada, že sme sa nakoniec rozhodli takto.

Bola Epika hneď od začiatku zameraná aj na raňajky a brunche, alebo sa tento koncept „raňajkárne“ vyformoval až časom?

Tým, že s manželom veľa cestujeme, vnímali sme koncept takzvanej raňajkárne, ktorý nám v Žiline v našich začiatkoch, čiže 2 roky dozadu, chýbal. Tento môj nápad sa však spočiatku nestretol s veľkým pochopením. Tak sme na môj popud zaradili najprv iba víkendové raňajky. A to som si prvé 2 mesiace chodila tento môj nápad doslova „odvárať“, aby som všetkých presvedčila, že to bude fungovať. (smiech) Potom sa to rozbehlo, tak sme rozšírili personál a pridali sme aj týždenné raňajky. Nápad s ponukou raňajok a brunchov bol už pri samotnej tvorbe našej prevádzky Epika, no ono je strašne ťažké zrealizovať všetko naraz. Tu nám v začiatkoch pomáhala aj kamarátka a bývalá kolegyňa Zuzka. 

Okrem pravidelnej ponuky týždenného a víkendového menu však organizujete aj nedeľné brunche či rôzne súkromné eventy a pikniky. Ako sa ujali takéto akcie medzi ľuďmi?

Áno, momentálne robíme 2 typy takýchto akcií. Prostredníctvom nedeľných brunchov sme chceli ľudí naučiť, aby si vedeli vychutnať dlhé raňajky a tú rôznorodosť chutí a kombinácií. No na prvý brunch nám prišlo asi iba 5 ľudí. Brali sme to však tak, že nevadí, nafotíme to a spropagujeme. A keď sme potom robili ďalší brunch, stačilo ho vyhodiť na sociálne siete a bol okamžite plný. Napokon sa to pekne chytilo, stačilo iba ľuďom ukázať, o čo ide. Teraz už máme dokonca aj stálych hostí, ktorí majú rezervované miesta na brunche do konca roka.

Organizujeme okrem narodeninových a rodinných osláv napríklad aj baby shower, oslavy 1. narodenín či rodinné obedy pod stromami. Potom robíme aj pikniky, tie sú obľúbené hlavne medzi mladšími. Dávame si záležať aj na tom, aby mali ľudia zážitok nielen z jedla, ale aj zo stolovania. Takéto posedenia musia mať pridanú hodnotu. Takže okrem toho, že kuchár pripraví chutné jedlá, musia mať aj vizuálnu pridanú hodnotu. Aj náš kuchár má na to cit a jedlá vie pripraviť tak, že pasujú k prevádzke. Mali sme už aj oslavu svadby či žiadosť o ruku. Vtedy sme to spoločne detailne pripravovali a doteraz sme v kontakte. Z toho jedného okamihu, jedného z najdôležitejších v živote, sme si sadli a vzniklo z toho viac. Aj na takýchto oslavách si dávame veľmi záležať, lebo sú to míľniky a chceme, aby mali na ne ľudia iba tie najkrajšie spomienky. 

Ako vidím, stále napredujete. Máte nejaké ďalšie plány? Ak sa ešte vôbec dá posunúť niekam ďalej.

Určite sa dá posunúť ďalej. Vždy je čo zlepšovať. Slabú stránku vidím v tom, že síce máme snack menu, ale chýbajú nám malé večerné pochutiny napríklad k pivku. Takže v tomto stále vidím veľký potenciál. Tento nápad momentálne dozrieva, aby sa to potom nejako vyvŕbilo. Teraz sa chceme zamerať skôr na zlepšovanie kvality služieb, ako aj vzdelávanie slovákov v oblasti gastronómie. Stále je skrátka čo zlepšovať, inak by to nás, ani našich ľudí, nebavilo. To najhoršie, čo sa môže stať, je stagnovať. Taktiež pravidelne meníme sezónne lístky – limonády, raňajky či snacky. A tak už rozmýšľam, čo prinesie Epika na jeseň.

Zuzka, ste nielen mamou Epiky, ale aj 3 malých detičiek, pričom synček má iba 7 mesiacov. Nedá mi na záver nespýtať sa, ako to, prosím vás, všetko stíhate?

A kto povedal, že to stíham? (úsmev)

Kaviareň Epika nájdete aj na Facebooku a Instagrame.

Text: Dominika Noskovičová
Foto: Dominika Noskovičová a archív Zuzky Chudíkovej