„Ja som hlava a oni sú ruky.“ Slovenky z pražiarní menia zaužívaný mužský svet v kávovom biznise
- Zaujalo nás
Katarína Kántorová- 9 minutes read
Foto: Ondrej Bobek
Predstavte si 70-kilové vrece zelenej kávy. Je takmer dvakrát ťažšie než priemerná žena a na jeho prenesenie potrebujete poriadnu silu. Aj tento fakt kedysi tvoril akúsi bariéru, ktorá držala ženy pred bránami pražiarní. Dnes je však všetko inak. Lívia Ostrolúcka z banskobystrickej pražiarne Mlsnacava a Karin Šturcová z rodinnej pražiarne Casa del Caffé sú toho dôkazom. Dve výrazné tváre slovenskej kávovej scény ukazujú, že v modernom biznise nerozhoduje to, koľko vládzeš odniesť na chrbte, ale to, ako precízne dokážeš riadiť procesy.
Keď Lívia Ostrolúcka vyslovila na tohtoročnom Kávičkárifeste v bratislavskej Tržnici Nivy vetu: „Ja som hlava a moji chalani sú ruky,“ trafila klinec po hlavičke. Ženský element totiž do slovenských pražiarní prináša nielen systém, ale aj nový pohľad a zaujímavé riešenia. V diskusii s moderátorkou Kávičkárifestu 2026 Katarínou Beňovou obe porozprávali o radostiach aj úskaliach pražiarskeho remesla.
Sila, ktorá sa skrýva v systéme
Praženie kávy je alchýmia, ktorá vyžaduje matematickú presnosť a nekonečnú trpezlivosť. Lívia, ktorá pôvodne vyštudovala učiteľstvo angličtiny, našla v pražiarni Mlsnacava svoje poslanie práve vďaka tomu, že do nej vniesla poriadok. „Som veľká perfekcionistka. Keď som nastúpila, veci neboli úplne na poriadku. Upratala som to, zaviedla tabuľky a skladové zásoby,“ vysvetľuje.
Práve táto „ženská bodka za všetkým“ je to, čo odlišuje priemernú pražiareň od tej špičkovej. Chlapi majú silu na manipuláciu s vrecami, ale ženy ako Lívia či Karin majú silu udržať kvalitu na konštantne vysokej úrovni.
Keď „vau“ efekt vystrieda predsudky
Karin Šturcová z bratislavskej rodinnej pražiarne Casa del Caffé sa narodila do sveta kávy. Napriek tomu musela o svoj rešpekt bojovať. Spomína na momenty, keď zákazníci v predajni automaticky hľadali „mužskú energiu“ – jej otca alebo strýka. „Stále mám pocit, že sa musím trošku predierať. Ale potom, keď zákazník zistí, že o tej káve viem možno viac ako on, vidím ten údiv: vau,“ hovorí Karin.
Jej skúsenosť potvrdzuje, že ženský element v pražiarni nie je o tom, že by ženy chceli byť „lepšími mužmi“. Ide o to, že ženy prinášajú iný pohľad – dôraz na ekológiu (ako jediná organická pražiareň s certifikátom Demeter na Slovensku) a silný sociálny rozmer, ako je ich dlhoročná spolupráca v boji proti rakovine.
Od sĺz nad vrecami k technologickému pokroku
Obe dámy priznávajú, že začiatky neboli jednoduché. Karin otvorene hovorí o tom, ako nie raz plakala nad 90-kilovým vrecom a pýtala sa: „Prečo ja?“ Lívia zase musela v mladom veku presvedčiť obchodných partnerov, že jej hlas má váhu.
Dnes však namiesto sĺz hľadajú technologické riešenia. Vďaka ženám v čele sa pražiarne modernizujú – investuje sa do vysávačov kávy, digitálnych váh a automatizovaných skladov. Ženy totiž pochopili, že ak niečo nejde silou, musí to ísť rozumom.
Gastro sa musí žiť, nie „robiť“
Prečo je teda super, že máme ženy v čele pražiarní? Pretože do tohto tvrdého biznisu vnášajú emóciu a komunitu. Lívia aj Karin sa zhodujú, že medzi pražiarmi dnes nepanuje nepriateľská konkurencia, ale skôr „kávová rodina“. Pomáhajú si, požičiavajú si mlynčeky na festivaloch a navzájom sa inšpirujú.
Ich odkaz pre všetky ženy, ktoré láka vôňa praženej kávy, je jasný: „Nech idú do toho, nech sa obrnia silou a zotrvajú. Gastro sa musíte naučiť žiť. Ak to budete robiť len z povinnosti, vyhoríte.“ Obe dámy teda rozhodne dokazujú, že vďaka precíznosti, odvahe a vízii dokážu posunúť celý kávový svet na vyššiu úroveň.
Text: Katarína Kántorová
Fotografie: Ondrej Bobek
