Niektorí z nás to už neprežijú, píše sa v statusoch na sociálnych sieťach. Niektorí vtipkujú, zúfalstva je však viac.
„Podobné príbehy prežívame od včera viacerí. Je smutné, že ľuďom, ktorí sa ti za tie roky stali blízkymi musíš povedať prepáč, nemám pre teba prácu. Mrzí ma, že budeš mať problém prežiť…“ napísal včera na sociálnej sieti Tomáš Callo, majiteľ ikonickej prevádzky Dublin Cafe, v Prešove. Trpké slová, striedajú ešte trpkejšie. Pondelok bol vskutku čierny pre mnohých majiteľov prevádzok…
Ako vnímajú aktuálne nariadenia proti zamedzeniu šírenia COVID-19 majitelia prevádzok po celom Slovensku?
Marián Galuška– známy barista, pražiar kávy 9 Grams Coffee a majiteľ prevádzok v Žiline a v Bratislave
Veci sa dejú, život beží. Nechcem teraz rozvíjať príbeh ohrozených 35 pracovných miest z nášho teamu (kde sme cca 70 ľudí v podobe TPP, dohoda alebo brigáda). Chcem sa len zamerať na jeden, možno pre štát nepodstatný príbeh.
Naše panie umývačky. Príbehy týchto žien sú viac ako smutné, panie v rokoch, ktoré nemajú inú šancu zarobiť. Veď kde ich niekto zamestná v preddôchodkovom veku?
Nám však nesmierne pomáhajú v kuchyni pri práci s umývaním tanierov a príborov. Veľmi ťažká práca, ktorú nie je vidieť, oceníte však vždy čisté príbory na stole- to, čo považujeme za samozrejmosť, avšak aj o to sa vždy musí niekto postarať.
K veci: od stredy tohto týždňa, začínajú byť, alebo lepšie povedané- sú pre nás nepotrebné, skrátka nebude sa mať aký riad umývať., keďže si môžete svoje jedlo (ak sa zastavíte a podporíte personál, alebo servis) zobrať so sebou v plastovom, alebo eko obale s bambusovým, alebo plastovým príborom (tu sa pozastavím nad tým, že zelená Európa 2030 sa nám vzdiaľuje)
Ja, alebo naša firma má byť postavená pred tvár plnú vrások s nie veľmi krásnym životným osudom, mám byť tým katom (nie vlastnou vinou a pričinením), mám byť ten, kto týmto ženám do očí povie, že nie sú potrebné, že ich skrátka nepotrebujeme (i keď ich práca bola perfektná, že pracovali na 100%?
Nechcem a predsa sa musím(e) postaviť pred tieto tety, možno zahrať tvrdý výraz, aby boli potlačené slzy, tváriť sa silne. Vo vnútri duše ma skľučuje pocit, čo budú tieto ženy robiť, z čoho budú žiť?
Ich osudy nie sú ľahké, dôchodky majú ako žobračenky.
Všetci vravia, život je boj! Áno, súhlasím. Ja sa pobijem, ja ešte mám energiu, ja sa budem snažiť.
Toto nepíšem ako prosíkanie o pomoc a ľutovanie. Snažil som sa to napísať, ako fakt, že takýchto príbehov žien sú v gastre a pomocných službách tisíce, ktoré sú vďačné za každé euro (taktiež, každý podnik si nesmierne váži túto ťažkú prácu).
Peter Ruman, kaviareň Profile v Krupine
Prežívame to iste všetci. Riešime situáciu ohľadom našich zamestnancov a ako udržať prevádzku v tomto období, aby sme pokračovali ďalej po spustení opatrení. Pre nás v menšom meste je to ešte horšie ako vo väčších mestách. Tu ľudia si nebudú určite brat kávu alebo koláč so sebou, hoci samozrejme, pár zákazníkov sa nájde. Ale to akurát zaplatíme len náklad na koláče, ak vôbec. Nehovorím o nájomnom, nákladoch na energie, ďalších poplatkoch ktoré musia byt platené z princípu, keď máte prevádzku. Výplaty a kopec ďalšieho… Ak nás štát podrží ako pri prvej vlne, že som dostal 300€ za 2 mesiace a v strate som bol 8 000€, tak neviem ako sa zoberiem opäť na predné…
Jozef Kaňuk, majiteľ prevádzok Nico caffé, Gottwaldka, Zwicker, Loft, Kromka v Prešove a Košiciach
Je 13.10.2020 presne pred 7 mesiacmi sme sa s mojou manželkou museli prvý krát postaviť pred našich ľudí s ktorými robíme roky a povedať im, že pre nich nemáme prácu a stali sa nepotrebnými. Obrovská irónia hlavne v našom segmente, kde šikovných ľudí hľadáme ako ihlu v kope sena. Kto nás pozná vie, že sa práce nebojíme a hľadáme riešenie za každých okolností. Doslova zvečera do rána sme premenili naše prevádzky na donášky, zaťali sme zuby a makali. Čakali sme čo pre nás pripraví štát, no okrem buzerácie sme sa nedočkali ničoho. Straty a dlhy splácame dodnes…Ponadávali sme si pohundrali ale povedali sme si OK, ideme ďalej. Podarilo sa nám udržať väčšinu pracovných miest, no po 7mich mesiacoch sme v rovnakej situácii opäť. Teraz však už vieme, že sme tu sami za seba…bez pomoci, bez vízie…V gastre je papier, ceruzka a kalkulačka alfou a omegou. Kto bol v matematike slabý, gastro ho zomelie. V našom príklade nám už teraz svieti pri každom výsledku obrovský mínus. Od štvrtku nás opäť čakajú kruté rozhodnutia o osudoch našich zamestnancov no zodpovednosť za to už niesť nedokážeme…nemáme z čoho.
Alojz Hlina, majiteľ prevádzok Bratislavská reštaurácia, Franz Xaver Messerschmidt, Slovak pub, Biofarma Stupava a bufet na Železnej studienke
Máme dve reštaurácie, kaviareň, bufet a salaš. Pred coronou sme nášmu štátu odvádzali na DPH a odvodoch cca 100 000 Eur mesačne. Plus daň z príjmu PO za minulý rok spolu za dve spoločnosti vo výške 205 000 eur. Ak chce byť štát zodpovedný a nezničiť celý segment gastrobiznisu a nechce, aby sa doň vrátila mafia a divoké 90-te roky, musí mu pomôcť.
Ničí ho nielen corona a opatrenia na zabránenie šírenia epidémie, ale aj chaos a nekompetentné riadenie našej krajiny.
Štát má pomáhať spravodlivo, hospodárne a efektívne.
Ak niekto nášmu štátu niečo platil, tak je predpoklad, že aj bude platiť a aj preto by mal dostať pomoc. Gastrobiznis je v ťažkej situácii nie preto, že sa mu nechce variť, ale preto, že nemôže podnikať a ak normálny gastrobiznis prežije, bude to dobré aj pre štát.
Máme e-kasy, štát vidí, kto mal aké tržby. Parameter na odškodnenie by mal byť aj určité percento z tržieb podľa e-kasy za predchádzajúce obdobie.
Ak sa bude odškodňovať aj podľa tržieb na e-kasách, bude to spravodlivé a aj motivujúce pre tých, ktorí svoje tržby riadne registrujú.
Plus po internete koluje mapka, kde je aké DPH na gastro v Európe.
S našou 20% DPH tam riadne svietime.
To si naozaj myslíme, že nikde inde v Európe nejde segedín tak dobre ako na Slovensku a tu môžeme platiť najvyššiu DPH v Európe?
Tí, čo štátu platili, ak prežijú, tak aj budú platiť.
Ak väčšinu segmentu cestovného ruchu a gastra ovládne mafia, štát potom nebude mať skoro žiadne príjmy.
Zuzana Bretz, nevesta majiteľov rodinného hotela Menhard vo Vrbove
Je to pre nás veľmi smutná správa nakoľko sme sa stále nespamätali z 1. vlny…a sme nútení náš rodinný hotel a reštauráciu Menhard vo Vrbove zatvoriť. Náš entuziazmus a zanietenosť za posledných 7 rokov je v tomto roku ťažko skúšaný. Veľkou škodou je, že práve my – gastroloveri, ľudia, ktorí sa snažíme slovenskú gastronómiu posunúť vyššie, nesieme najväčšiu záťaž, a bohužiaľ bez adekvátnej diskusie a finančnej podpory. V tomto duchu sa slová premiéra o spolupodielaní na kríze rozplývajú. Ale v každom prípade je zdravie a život prvoradé, takže aj my nesieme s pokorou svoju zodpovednosť, resp. naše prežitie aj na svojich pleciach. Tak si navzájom všetci držme palce.
Slávka Brijaková, dcéra majiteľov rodinnej reštaurácie Malý mlyn v Šiatorskej Bukovinke
Je to strašne smutné. Sme tesne na hranici s Maďarskom cca 200m od hranice, ktorú nám od septembra zatvorili. Ledva sme vedeli dať zamestnancom výplatu a teraz zatvoria úplne. Tiež máme podobný osud ako väčšina gastro podnikov na Slovensku. 2.2.2021 by naša rodinná reštaurácia mala 30 výročie. Založili ju naši rodičia a pracujeme, alebo pracovali sme v nej tri generácie. A teraz nás po druhýkrát znovu zatvorili. A nikoho nezaujíma, že naša reštaurácia živila 10 rodín..
Text: Simona Budinská
Foto: Archív prevádzok, Kavickari.sk
