Peter Dandár, manažér DoubleTree by Hilton v Košiciach: „Baví ma, keď sa hostia u nás cítia ako doma“

 Peter Dandár, manažér DoubleTree by Hilton v Košiciach: „Baví ma, keď sa hostia u nás cítia ako doma“

Peter Dandár riadi najväčší košický hotel DoubleTree by Hilton už tretí rok. Hoci má hotel, podobne ako celá brandža, za sebou ťažké dva roky, manažéra aj celý kolektív potešil úspech, ktorý dosiahol na medzinárodnom poli. Získal cenenie Pride Award, ktoré každoročne udeľuje najlepším hotelom svojej siete spoločnosť Hilton Worldwide. Košický hotel tak v roku 2021 patril medzi päť najlepších hotelov tejto siete v Európe, Afrike a na Strednom východe. Rozprávali sme sa o jeho ceste svetom od absolventa hotelovej školy až k pozícii generálneho manažéra aj o riadení v kovidových aj postkovidových časoch.

Peter Dandár v súčasnosti pôsobí na pozícii generálneho riaditeľa DoubleTree by Hilton v Košiciach.

Ako sa začala vaša profesionálna kariéra? Vždy ste chceli pracovať v „hospitality“ či sa vám hotelierstvo „pritrafilo“?

Chcel. Skončil som štúdium na gymnáziu, ale vtedy ešte neboli možnosti pokračovať v štúdiu hotelierstva na vysokej škole. Niečo bolo len v rámci cestovného ruchu v Banskej Bystrici. Už vtedy som však rozmýšľal medzinárodne, učil som sa angličtinu, aby som mohol ísť von.

Nakoniec ste po maturite namiesto fakulty v Banskej Bystrici zakotvili v Piešťanoch.

V Piešťanoch vtedy začínali na hotelovej akadémii s vyšším odborným štúdiom. Bolo to také pionierske, veľa materiálov sme mali z USA, niektoré v nemčine, museli sme si to prekladať. Ale mali sme dobrých lektorov a bolo to celé inovačné. Išlo o trojročné štúdiu a už v 2. ročníku počas školy som začal praxovať v bratislavskom hoteli Devín. Cez víkendy som bol v kongresovom centre v Devíne a cez týždeň v Piešťanoch v škole.

Po skončení školy ste zostali v Devíne?

Áno, začal som tam pracovať. Hotelierstvo bolo vtedy v kolíske, z „lepších“ hotelov tu bol vlastne len Devín a Carlton. Raz sme mali ako klienta agentúru, ktorá u nás robila nábor zamestnancov na veľké výletné lode. Tam som sa zoznámil s jedným pánom, ktorý nábor robil, a ten ma pozval na konkurz do Budapešti. A o pár mesiacov som už pracoval na lodi. Ten pán bol Michal Bursík, šéf HR v Best Hotel Properties, takže v súčasnosti môj kolega.

Petra Dandára od gymnaziálnych čias lákalo hotelierstvo. Už počas štúdií rozmýšľal globálne, učil sa angličtinu a robil všetko pre to, aby sa jeho profesijné plány stali skutočnosťou.

Vy ste pracovali v dvoch spoločnostiach, bol medzi nimi nejaký rozdiel?

Áno, úrovne lodí sú rôzne ako napríklad úrovne hotelov. Najprv som pracoval pre spoločnosť Costa Cruises, to je taká štvorka, ako DoubleTree by Hilton. Potom som prešiel do Celebrity Cruises a to je už niečo iné, ako Waldorf Astoria.

Na lodiach ste pracovali tri roky, nechceli ste tam zostať dlhšie?

DoubleTree Hilton Hotel Košice

DoubleTree by Hilton Hotel Košice získal významné ocenenie

Čítať viac >

Lode sú fajn a naozaj som na nich prešiel kus sveta, ale neviem si predstaviť, že by som tam mal byť 15 či 20 rokov. Je to taký vojenský režim, sú tam presne dané pravidlá, ako sa hovorí, ani naľavo, ani napravo, rovno. Nijaká kreativita. Asi to tak musí byť, lebo inak by to zrejme nefungovalo. Ale pre mňa to nebolo, ťahalo ma to k hotelierstvu.

Ako ste sa dostali z mora opäť na súš a k hotelierstvu?

Na Celebrity Cruises som sa zoznámil s pánom, ktorý manažoval lyžiarske stredisko v USA, a hovoril, že má dobré skúsenosti s Čechmi a so Slovákmi. Slovo dalo slovo a prijal som ponuku ísť tam pracovať. V zime to bolo lyžiarske stredisko, v lete golfový rezort a v medzisezóne v máji sme mali voľno a mohli sme cestovať po Amerike. Nakoniec som tam ostal tri roky.

„Lode sú fajn a naozaj som na nich prešiel kus sveta, ale pre mňa to nebolo, ťahalo ma to k hotelierstvu,“ tvrdí riaditeľ hotela DoubleTree by Hilton, Peter Dandár.

Prečo nie dlhšie, keď hovoríte, že sa vám tam páčilo?

Zostal by som aj dlhšie, ale zmenili sa tam nejaké veci s vybavovaním víz, začalo to byť komplikovanejšie, tak som sa vrátil na Slovensko. Bolo to však v čase, keď sme vstupovali do EÚ a pracovný trh bol už v niektorých krajinách otvorený, tak som tu dlho nepobudol.

Kam ste šli?

Zobral som kufor a išiel do Írska. Vtedy ešte pozerali na slovenský pas ako na zjavenie a pýtali sa: „Vy ste už v Únii?“ Pracoval som vo veľmi peknom rezorte, v zámočku premenenom na hotel.

Podľa čoho ste si vyberali?

Podľa štandardu, chcel som pracovať v 5-hviezdičkovom hoteli. Videl som fotografie, páčili sa mi a moje očakávania sa naplnili. Tam som bol štyri roky a vtedy sa to pomaly začalo zlepšovať aj u nás. Otváral sa Grand Hotel Kempinski pri Štrbskom plese a Michal Bursík prešiel z lodí do BHP, kam patril aj tatranský hotel. Oslovil ma, či to po rokoch nechcem zase skúsiť na Slovensku v Kempinski.

Otvárať prvý sieťový 5-hviezdičkový hotel u nás a navyše takej renovovanej značky bola určite zaujímavá skúsenosť.

Áno, museli sme napríklad zháňať suroviny a veci v štandarde, ktorý u nás nebol bežný. Keď sme prvý mesiac obsadili 20 izieb, boli sme šťastní, a keď ďalší mesiac 30, tak sme boli ohromení. Robili sme aj akcie ako pólo na snehu. Boli to zaujímavé časy. Dnes je podľa mňa tatranský Kempinski najlepší a najúspešnejší leisure hotel u nás.

Peter Dandár má naozaj bohaté skúsenosti s prácou v hotelierstve. Pracoval v hoteli na lodi, vyskúšal si prácu v slovenských, ale aj v európskych, amerických či afrických hoteloch. Každá skúsenosť bola podľa jeho vlastných slov v niečom zaujímavá a mnohému sa priučil.

Vy ste však vystriedali niekoľko hotelov v sieti Kempinski.

Stále ma to ťahalo von, a keďže som pracoval v medzinárodnej sieti, kde máte možnosti ísť pracovať aj niekde inde, tak som to využil. Kempinski vtedy robil pravidelne v Mníchove tzv. career days, a ak vaši nadriadení súhlasili, mohli ste tam ísť uchádzať sa o zaradenie v iných hoteloch siete. Bol to taký produkt pre zamestnancov, ktorí chcú rásť, manažmentový program.

Podarilo sa vám tam dostať?

Áno, s posvätením riaditeľky som išiel do Mníchova a mal som tam asi 6 pohovorov. Keď som sa vrátil, začali mi chodiť ponuky a jedna z nich bola ísť otvárať hotel v Nairobi.

To musela byť riadna exotika.

Áno, ako FB manažér som dostal na starosti všetko v tejto oblasti od výberu šálok až po nábor zamestnancov. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, napríklad nábor zamestnancov sa robil v obrovskom stane na ihrisku. Videl som, ako funguje alebo nefunguje systém otvárania sieťových hotelov v zahraničí. Bol som tam asi vyše roka. Oni však majú tendenciu po nejakom čase nahradiť zahraničných manažérov domácimi. Po roku mali pocit, že som expert na Afriku, a ponúkli mi otváranie hotela v Ghane.

Tam ste nakoniec nešli. Prečo?

Hotel bol v začiatkoch a vyzeralo to, že ešte rok sa nebude nič diať, tak mi zo siete ponúkli Portorož, kde sa práve začínala sezóna. Tam som bol do decembra. Potom hotel na tri mesiace zatvorili a presunuli ma do bulharského Banska. V ňom som zostal na zimu, ale priznám sa, ani tam mi to až tak nesedelo.

Peter Dandár mal možnosť otvárať hotel aj v africkom Nairobi. Tam videl, ako funguje, no aj nefunguje systém otvárania sieťových hotelov v zahraničí.

Vtedy ste sa vrátili na Slovensko?

Áno, vtedy končil Kempinski v Riverparku. Keďže ďalším operátorom sa stal Marriot a ich Luxury Collection, vrátil som sa do Bratislavy. Bol som pri rebrandingu z jednej značky na druhú, čo bola ďalšia dobrá skúsenosť – pozorovať zmenu značky a všetky procesy vlastne zo dňa na deň.

Ako ste si znova zvykli na Slovensko, keď ste boli toľko rokov v zahraničí?

Neviem, čo ma ťahalo domov, ale niečo to bolo. Mal som 35-36 rokov a asi nastal čas, že sa mi nechcelo stále sedieť na kufroch a presúvať sa z miesta na miesto. Vedel by som si zvyknúť žiť aj na jednom mieste v zahraničí, ale sem ma niečo ťahalo a bolo to silnejšie ako ja. To bol ten dôvod, prečo som sa vrátil.

Menili ste vlastne aj v rámci Slovenska – z Bratislavy ste sa sťahovali asi pred dvoma rokmi do Košíc.

Áno, bolo to v decembri v roku 2019 a v Košiciach, ale nielen tam, to bol veľmi silný rok. Boli majstrovstvá sveta v hokeji, konalo sa tu stretnutie prezidentov. Riaditeľ, ktorý tu pôsobil, sa však rozhodol zo súkromných dôvodov skončiť. Mal rodinu v Bratislave a už nechcel cestovať hore-dolu. No a naši majitelia razia teóriu ponúkať voľné pozície v manažmente najprv ľuďom zvnútra, tak mi to ponúkli.

Predtým ste robili asistenta generálneho manažéra a túto pozíciu ste vymenili za riaditeľskú stoličku. Brali ste to ako výzvu?

Áno, povedal som si, že asi je ten správny čas prevziať zodpovednosť za chod celého hotela. Chcel som vidieť a robiť veci v globále, nielen svoj úsek.

Je veľký rozdiel viesť celý hotel a byť o pozíciu nižšie? Alebo v tom vidíte kontinuitu?

Je to kontinuálne. Keď sa človek postupne prepracuje na tú funkciu a príde z operatívy, je na to pripravený. Samozrejme, pribudli aj iné veci, napríklad finančné, ktorým som sa nikdy detailne nevenoval, ale na to máme finančnú riaditeľku. Každý deň sa však niečo nové učím, spoznávam veľa nových vecí. Riaditeľ sa vyvíja, „developuje“ s funkciou.

„Každý deň sa učím niečo nové, spoznávam veľa nových vecí. Riaditeľ sa vyvíja, ,developujeʻ s funkciou,“ opisuje svoje manažérske skúsenosti Peter Dandár.

Máme za sebou dva roky korony, lockdowny. V Košiciach sa po nich rozbehol biznis skôr ako v Bratislave?

Áno, v Bratislave to trvalo dlhšie, lebo keď máte 70 percent zahraničnej klientely a tá zrazu nepríde, samozrejme, že to cítite. My sme otvárali minulý rok po korone v máji a bolo to zvláštne. Zrazu sme mali aj slovenskú leisure klientelu. Ľudia zostali dovolenkovať na Slovensku, využívali rekreačné preukazy a mnohí prišli spoznávať aj Košice. Chodili k nám ľudia z Bratislavy, Nitry, ktorí si povedali, že chcú mať kvalitu. Reagovali na značku a boli ochotní si za to všetko zaplatiť, lebo veď nie sme v Košiciach najlacnejší.

Zmenili sa zamestnanci za tie dva roky? Väčšinou človek od manažmentov počúva, že to nebolo k lepšiemu.

Musím povedať, že tu mám výborný tím a pracujú tu ľudia, ktorí majú radi svoju robotu. Je to jadro, ktoré ju má naozaj rado, a oni ťahajú aj tých ďalších. Výsledkom je ocenenie od siete, ktoré sme dostali, pretože je založené na hodnoteniach od hostí, takže de facto odráža ich prácu. Nemám pocit, že by im tá dvojročná prestávka urobila zle. Samozrejme, dostávali dva roky peniaze za nulový výkon a zrazu od nich za trochu viac peňazí chcete, aby pracovali, takže jasné, že občas niečo mohlo zadrhávať. Ale nie je to také strašné.

Aj vďaka skvelému tímu ľudí v hoteli DoubleTree by Hilton v Košiciach získali ocenenie od siete Hilton Worldwide a evidujú tiež veľa výborných recenzií od hostí.„ Musím povedať, že tu mám výborný tím a pracujú tu ľudia, ktorí majú radi svoju robotu. Je to jadro, ktoré ju má naozaj rado, a oni ťahajú aj tých ďalších,“ chváli svojich zamestnancov riaditeľ Peter Dandár

Čo zamestnancov motivuje, aby lepšie pracovali? Peniaze, pochvaly?

Peniaze. Pochvala poteší, vyhlasujeme aj zamestnanca mesiaca a mohlo by to byť motivačné, ale najmä sú to peniaze.

Čo je podľa vás najdôležitejšie pre úspešné manažovanie hotela?

Keďže som vyšiel z operatívy, asi jej viac rozumiem a vďaka tomu aj zamestnancom. Z mnohých vecí nerobím drámu, lebo hostia sú hostia. Alfa a omega pri riadení je používať zdravý sedliacky rozum. Dáta a analýzy sú fajn, ale v konečnom rozhodovaní sa treba držať vlastného úsudku. Napríklad si vždy poviem, čo by som robil, keby to bol môj dom. Tak sa na to snažím pozerať.

„Alfa a omega pri riadení je používať zdravý sedliacky rozum. Dáta a analýzy sú fajn, ale v konečnom rozhodovaní sa treba držať vlastného úsudku,“ prezrádza svoje manažérske grify riaditeľ Peter Dandár.

Pociťujete rozdiel medzi manažovaním v bratislavskom a v košickom hoteli?

Čo máme v BHP dobre nastavené, sú procesy. Tie preberáme vo všetkých našich hoteloch. Veci fungujú rovnako v River Parku aj tu. Takže veľký rozdiel v tom nie je. Mne sa robí veľmi dobre, systém je dobre nastavený. Aj dodávateľov sa snažíme mať rovnakých, aby fungovali synergie. V tom je sila skupiny, a aj si vzájomne pomáhame. Napríklad keď bol v Bratislave Globsec, bol som im pomôcť.

Prešli ste niekoľko hotelov, kde sa vám najlepšie robilo alebo páčilo?

Najzaujímavejšie bolo Nairobi a najlepšie sa mi robilo asi v USA. Bol tam dobre nastavený systém, dostatok zamestnancov a Američania majú niečo v sebe, sú veľmi priateľskí, otvorení. Toto nám trochu chýba – byť otvorenejší a prijímať aj odlišných ľudí. Tam to bolo nejako prirodzené, milé. Oni majú nadhľad a to sa asi pretavuje aj do priateľskosti k cudzím ľuďom. Chýba nám to, hoci hovoríme, že sme priateľskí, ale mne sa to v tom prvom kontakte nezdá. Oni to majú ako keby v sebe, orientáciu na zákazníka, na servis.

Máte pocit, že to u nás v tomto smere ide k lepšiemu?

Myslím, že áno. Siete tu priniesli isté štandardy, na ktoré si zamestnanci zvykli, a potom, keď idú pracovať niekde inde, sa to prejaví. Otvorili sa tu pekné hotely ako Šimák Zámok Pezinok či Galicia Nueva v Haliči. Niečo si možno odnesú zo štandardov sieťových hotelov, niečo majú vlastné, ale zlepšuje sa to. Akurát štát by si konečne mohol začať všímať cestovný ruch.

Tiež pociťujete, že je na chvoste záujmu?

Hovoria, že pomáhajú, ale nič sa nedeje. Vôbec nič. Na Slovensku mi chýba spoločný záujem, každý sa hrá len na vlastnom piesočku.

Podľa Petra Dandára sa zlepšuje úroveň slovenských hotelov, no záujem by im mal venovať aj štát.

Na jednej strane rastú ceny vstupov a náklady aj reštauráciám a hotelom, na druhej strane chýbajú zamestnanci. Myslíte si, že hrozí, že hostia budú dostávať za viac peňazí nižšiu úroveň služieb?

Myslím si, že aj keby k tomu niekto takto pristúpil, je to veľmi krátkozraké a  dobehne ho to. Dôvera sa buduje ťažko a je veľmi náročné získať ju späť. Zákazník by nemal pocítiť zvýšené vstupy. Ale viem si predstaviť, že najmä menšie hotely budú musieť začať šetriť. Lebo realita je taká, že ceny všetkého stúpajú. A neviete sa zariadiť, lebo teraz máte jednu cenu a o dva týždne inú.

Máte veľa hostí, ktorí sa k vám vracajú?

V Košiciach a okolí je dosť zahraničných firiem a máme hostí, ktorí nám povedia, že sú na cestách 20 dní v mesiaci, cestujú po celom svete, ale sem sa radi vracajú. Už poznajú personál, tešia sa na niečo konkrétne. Je to dobrý pocit, keď vám ľudia povedia, že sa u vás cítia dobre a majú tu na chvíľu niečo ako druhý domov.

Peter Dandár má radosť z toho, že majú veľa hostí, ktorí sa k nim radi opakovane vracajú: „Je to dobrý pocit, keď vám ľudia povedia, že sa u vás cítia dobre a majú tu na chvíľu niečo ako druhý domov. Už poznajú personál, tešia sa na niečo konkrétne.“

Dostávate od nich často spätnú väzbu?

Ak nie je v systéme, kde sa takéto veci nachádzajú, a my ich riešime, tak najlepší spôsob, ako ju od hostí dostať, je, keď napríklad večer sedí skupinka v lobby bare. Nadviažete s nimi očný kontakt, na dve minúty sa pristavíte, lebo nechcete otravovať, a vtedy vám všeličo povedia.

Čo vás na hotelierstve najviac baví?

Keď vidím výsledok – spokojného hosťa. Že môžem niekomu poskytnúť službu a že sa u mňa cíti dobre. Vráti sa a hotel sa mu na chvíľu stane domovom. Samozrejme, aj optimálny hospodársky výsledok, či už pre majiteľov, ale aj pre samotnú operatívu hotela. Pretože je dobré zarobiť si na svoju prevádzku, niečo investovať do produktu a myslieť aj na zadné dvierka… To všetko na margo posledných skúseností za dva roky.

Hotel DoubleTree by Hilton v Košiciach nájdete aj na Facebooku a Instagrame.

 

Text: Natália Horváthová

Foto: Rudo Sladkovský

Zdieľajte článok na sociálnych sieťach

Natalia Horváthová

Milovníčka gastronómie, ktorá ráno nezačne inak, než so šálkou kávy. Roky sa venuje sledovaniu trendov a hodnoteniu podnikov. Vždy v obraze, so skvelým prehľadom.

Zobraziť všetky články autora >

Odporúčané články