Návrat do minulosti s Teréziou Tomašovičovou – o aristokracii, gastronómii i káve

Terézia Tomašovičová je archeologička, ktorá však našla vášeň v historických odevoch a v časoch aristokracie. My sme mali možnosť túto inšpiratívnu ženu stretnúť pri príležitosti odhaľovania sôch Kataríny Pálffy a Štefana Ilešháziho, ktoré nájdete na nádvorí Kaštieľa Pálffy vo Svätom Jure. Terézia spolupracovala na príprave repliky šiat Kataríny Pálffy, najslávnejšej majiteľky Kaštieľa Pálffy, ktorej dokonca sama prepožičala svoju tvár. Uchvátení jedinečnou historickou atmosférou sme mali možnosť Teréziu vyspovedať. Prečítajte si rozhovor o tom, aká bola Katarína Pálffy, o klebetách v časoch renesancie, ale aj o gastronómii a káve v minulosti.

Začnime láskou, čo poviete? Práve láskou sú inšpirované sochy, ktoré sa nedávno odhaľovali v Kaštieli Pálffy. Katarína Pálffy bola totiž bohatou vdovou, ktorá sa rozhodla druhýkrát vydať. Celkom nevídané. A mne sa natíska otázka – bola v tom láska?

Katarína Pálffy, slobodná Pani Svätého Jura a Pezinka, bola po smrti svojho prvého manžela vážená a dobre finančne zabezpečená renesančná žena. V jej postavení naozaj manžela nepotrebovala. Katarína sa pravdepodobne skutočne zamilovala. Tento vzťah, ako sa hovorí, preveril čas – obaja manželia boli postavení pred množstvo problémov a zložitých situácií, ktoré spolu prekonali.

Tak sme si trochu poklebetili. Fungoval však bulvár aj v 16. storočí? Bez internetu, novín… Ak áno, čo sa najviac „pretriasalo“?

V tomto smere sa v priebehu niekoľkých storočí vôbec nič nezmenilo. (úsmev) Jediným rozdielom je, že klebety sa písali v listoch, čo je z nášho pohľadu vynikajúce, lebo sa nám mnohé zachovali v originálnom znení. Najväčšiemu záujmu sa, samozrejme, tešili spoločenské udalosti – aristokrati radi komentovali spoločenské dianie a najväčšej pozornosti sa tešili škandály vo vyšších vrstvách – zakázané alebo nečakané ľúbostné vzťahy, finančné problémy (koho zruinovala príprava svadby), správy zo snemov, hostín a osláv – kto významný prišiel, prípadne kto nebol pozvaný, kto sa s kým pohádal, ako oblečení boli pozvaní hostia… Dámy si radi poklebetili aj o kráse a móde. Listy obsahujú aj poznámky v štýle súčasnej „módnej polície“. Dáma, ktorá mala pri spoločenskej príležitosti oblečené niečo „obnosené“ alebo „staré“, sa automaticky stala terčom kritiky. Objavujú sa však aj pozitívne a obdivné komentáre na úpravu zovňajšku, prípadne nejaký zaujímavý či exoticky vypracovaný odevný prvok – dámy sa navzájom inšpirovali a módne trendy od seba „odkukávali“, podobne ako dnes.

Vieme, že Katarína bola podľa všetkého odhodlaná a rozhľadená žena, ktorá sa nebála presadiť. No nevieme, ako vyzerala, keďže aktuálne sa nevie o žiadnej jej zachovanej podobizni. Čisto v hypotetickej rovine – ako vyzerá Katarína Pálffy vo vašich predstavách?

Katarína Pálffy bola rozhodne cieľavedomá žena, ktorá naplno využila a rozvinula svoje možnosti a schopnosti. Vedela sa pohybovať v najvyššej spoločnosti, orientovala sa vo vojenských aj politických záležitostiach a sama do nich zasahovala. Vymanila sa z predstavy ženy závislej od svojho manžela a aktívne sa angažovala v rôznych oblastiach verejného života. Je preto paradoxné, že z autentických prameňov nepoznáme jej podobu. Ja si Katarínu predstavujem ako energickú a zároveň rozvážnu, pragmatickú ženu. Musela byť odvážna a cieľavedomá, keďže sa nezľakla neúspechu, silných protivníkov a ani najmocnejších mužov tej doby, vrátane cisára.

Pýtam sa cielene, keďže práve vy ste prepožičali tvár Kataríne Pálffy. Nečudo, ide z vás neskutočná elegancia a renesančná noblesa. Ako však vnímate prepojenie vás s jej povahovými črtami? Je tam nejaká charakterová podoba?

Tak toto si netrúfam zhodnotiť. (úsmev) Katarína je veľmi inšpiratívna, ale, žiaľ, v podstate „prehliadaná“ osobnosť našej histórie. Ona, rovnako ako každý z nás, bola komplexná osobnosť s mnohými kladmi aj zápormi, ale ak by som mala niečo vypichnúť, určite by to boli jej odvaha a vnútorná sila. Katarína zažila ťažké časy, keď bol jej manžel obvinený z vlastizrady a odsúdený na trest smrti a stratu majetkov. Hoci sa mu podarilo utiecť, ona zostala spravovať panstvá sama, dotovala svojho manžela v exile a ako manželke vlastizradcu sa jej mnohí otočili chrbtom. V tejto situácii však neprepadla sebaľútosti, ani „nečakala na zázrak“. Zmobilizovala všetky svoje sily a využila všetky prostriedky na jeho podporu a očistenie jeho mena. V súčasnosti by sme ju mohli označiť za úspešnú diplomatku, mediátorku či političku.

Madam Etiketa radí: #3 Ako správne držať príbor?

Čítať viac >

Kedy sa u vás zrodila láska k histórii a kedy ste sa rozhodli, že sa profesijne vyberiete týmto smerom?

Pre mňa mala minulosť vždy zvláštne čaro a od detstva mi bolo jasné, že sa budem venovať dejinám. Možno som tak nejak celoživotne nostalgická, jednoducho sa mi páči doba, keď aj praktické, obyčajné a každodenné veci boli krásne. Napríklad príbor, hrebeň, odkvapová rúra či posteľné prádlo. Úplne bežné, utilitárne predmety boli zároveň malými umeleckými dielami. Asi som chcela vedieť, kto boli títo ľudia, ako žili a ako nás ovplyvnili, lebo aj my sme, svojím spôsobom, nositeľmi ich odkazu.

Prejdime však ku gastronómii. Ako vyzerala gastronómia a stolovanie v 15. a 16. storočí?

Stolovanie v našej krajine bolo vždy spoločenskou udalosťou, avšak jeho forma podliehala dobovým zvykom a tradíciám, ktoré sa súčasnému človeku môžu zdať zvláštne až nepochopiteľné. Slovami talianskeho humanistu, historika a cestovateľa Galeotta: „Zvykom je namáčať všetko do omáčky, ktorá sa obmieňa podľa jedla. Uhri nestolujú ako u nás, kde si každý naberá zo svojho, ale všetci si naberajú z jednej misy. Nikto tu nepoužíva vidličku, ako je to bežné v Taliansku. Každý má totiž pred sebou na stole chlieb a berie zo spoločnej misy, čo sa mu zapáči, a potom si to delí na kúsky a prstami vkladá do úst. Dôsledkom toho je, že pri povestnej hojnosti a bohatom stolovaní sa človek len s najväčšími ťažkosťami uchráni pred zašpinením rúk alebo šiat.“ Tento opis nezachytáva „bežné stolovanie“, ale priebeh hostín priamo na kráľovskom dvore za čias kráľa Mateja Korvína, u ktorého Galeottus pôsobil na konci 15. storočia.

Ako sa vyvíjala gastronómia v čase života Kataríny Pálffy? A aké jedla by ste našli na stole?

Stravovanie vyšších vrstiev sa odlišovalo od nižších, a to najmä čo sa týka kvality a rozmanitosti podávaných jedál. Treba však povedať, že jedlá, ktoré sa objavovali na stoloch, boli v prvom rade sezónne. Najbežnejším druhom mäsa, ktoré sa konzumovalo v najväčšom množstve, bolo hovädzie – napríklad pečienka sa podávala každý deň, dokonca skoro pri každom jedle. Obľúbená bola kombinácia hovädzie mäso servírované s chrenom alebo petržlenom. Ďalším populárnym mäsitým pokrmom bola pečená hydina podávaná s rôznymi omáčkami, spomeňme napríklad šafranovú, ktorá bola cenená vďaka výraznej chuti aj farbe. Zastúpené bolo aj teľacie mäso, baranina a divina, v tomto prípade išlo o „produkty“ úspešných poľovačiek a lovov. Prílohu k mäsu tvorili hríby, syr (domáci aj dovážaný – napríklad parmezán), zelenina, chlieb, placky. Najzastúpenejšou zeleninou na panskom stole bola jednoznačne kapusta (v zime kvasená), mrkva a hrach, v menšej miere sa objavuje aj šalát, reďkovka alebo špenát. Obľúbené boli aj šošovica a fazuľa, najčastejšie vo forme kaše či omáčky. Ako dezert sa podávalo sušené ovocie, šišky, záviny, špeciálne sa spomína slivková torta. Na stole nesmelo chýbať ani čerstvé ovocie, okrem domácich produktov napríklad dovezené exotické citrusy.

Ak by ste z pohľadu histórie mali zvoliť nejaké naše národné jedlo, čo by to podľa vás bolo?

Ja by som z pohľadu histórie volila výrazne inak, ako to vnímame v súčasnosti. Takže asi by to bolo nejaké pečené mäso s omáčkou, hríbami a zeleninou 😊

Dnes máme jasné pravidlá, ako sa pri stole správať. Ako držať príbor, kam položiť obrúsok, čo nerobiť. Ako však vyzeralo stolovanie v čase Kataríny Pálffy?

Postupom času stolovanie nadobudlo formu rituálu, ktorý odrážal sociálny status zúčastnených. Už v období renesancie a novoveku (16. a 17. storočie) k nemu v prostredí našich šľachtických sídiel patrilo primerané oblečenie a vystupovanie. Zvláštnou ceremóniou pred samotnou konzumáciou bolo umývanie rúk ružovou alebo citrónovou vodou v prenosných umývadlách, ktoré pred stolovaním prinieslo služobníctvo. Samozrejmosťou bol zasadací poriadok zohľadňujúci dôležitosť stolovníkov a pozvaných hostí (titul, pohlavie aj vek). Počas stolovania bolo v novoveku nevhodné správanie, ako mľaskanie či utieranie prstov do obrusu, už neprípustné. „Tabu“ boli aj niektoré témy rozhovorov, pri ktorých sa hlavne páni nechali strhnúť a často zabudli na dobré spôsoby. Išlo predovšetkým o spomínanie na vojenské úspechy či neúspechy.

Kedy sa začal, napríklad, používať príbor?

Zvyk nakladať si sám na taniere z prineseného množstva mís v aristokratickom prostredí pretrval. Ku konzumácií sa používal príbor, najskôr len nožík a lyžica, od 16. storočia aj vidlička. Zatiaľ čo bežne bolo zvykom nosiť si vlastný príbor vždy so sebou, na panskom dvore bolo jedlo servírované na bohato prestretý stôl, kde boli príbory dopredu pripravené. Predovšetkým dámy používali pri stolovaní aj textilný (biely) obrúsok.

A ako inak, ako kávou, ukončiť tento rozhovor? Kedy sa začala formovať kávová kultúra na Slovensku?

Káva na naše územie, predovšetkým do aristokratického prostredia, začala prenikať postupne v priebehu 17. storočia. Išlo o veľmi exotický a luxusný tovar a popíjať kávu, prípadne ponúknuť niekomu kávu, bolo považované za spoločenskú prestíž. Treba však povedať, že hoci si aristokrati uvedomovali cenu kávy, príliš neobľubovali jej chuť. To sa zmenilo až jej zjemnením – pridaním mlieka a sladením. Módnym sa v tomto období stalo aj pitie čokolády. V oboch prípadoch sa experimentovalo s rôznymi príchuťami a do nápojov sa pridávali vanilka, škorica, klinček, kardamón a ďalšie korenia – dokonca aj chilli.

Predsa mi to ešte nedá, keď už sme načrtli tému káva. Nemáte pre nás ešte niečo zaujímavé zo sveta kávy v týchto časoch?

Zaujímavosťou je, že káva, rovnako aj čokoláda, boli natoľko oceňované, že sa pri ich popíjaní s obľubou nechali aristokrati aj portrétovať. Na servírovanie a konzumáciu týchto nápojov boli vytvorené samostatné, prevažne porcelánové, servisy s tematickými dekoráciami – vyobrazeniami indiánov, orientálcov či exotických, farebných kvetov. Zachované máme aj sady obsahujúce strieborné konvičky a špeciálne malé poháriky s držadlami, aby sa pri pití horúceho nápoja šľachtici nepopálili. Úplným unikátom sú v tomto smere šálky z 19. storočia s „držadlom na fúzy“, ktoré slúžili na to, aby si páni nezašpinili svoje starostlivo pestované fúzy pri popíjaní horúcich sladkých nápojov a zároveň si v nich nerozpustili vosk.

Viac o Terézii a spoločnosti Fringia nájdete aj na Facebooku a Instagrame.

Text: Dominika Noskovičová
Foto: Dominika Noskovičová