Manažérka Daniela Gloss: „Keď štedro rozsievate, budete aj štedro žať”

Daniela Gloss vždy dokázala vidieť až za horizont. Či to bola odvaha, keď sa ako maturantka v revolučných rokoch vybrala do sveta, alebo viera v budúcnosť turizmu na Slovensku, keď stála pri zrode oblastnej organizácie cestovného ruchu, Asociácie Historických hotelov Slovenska či Zväzu cestovného ruchu SR. Dnes pôsobí ako manažérka unikátnej Annavily v Piešťanoch. Projekt, ktorý vzala ako konzultantka, sa zmenil na jej srdcovú záležitosť. Vďaka jej senzitívnemu vnímaniu a analytickému prístupu dokázala čiastočne zaceliť rany, ktoré spôsobili iní. O tom, ale aj o ďalšom, nám táto výnimočná manažérka povie v rozhovore, ktorý vám prinášame vďaka spolupráci s oblátkou Mini Mila. Vychutnajte si s nami tento milý a inšpiratívny rozhovor.

Annavila v Piešťanoch, miesto, kde sa spája dedičstvo a inovácia, sa pod Vaším vedením stáva kultúrnym centrom, ako tomu bolo v minulosti. Vaše profesionálne začiatky sú však spojené s Rakúskom. Čo vás k tomu viedlo?

Som absolventkou Hotelovej akadémie v Piešťanoch, ktorá ma vyzbrojila do zahraničného hotelierskeho sveta odborne aj jazykovo. Už ako „hoteláčka“ som snívala o emigrácii a živote vo Švajčiarsku. (úsmev) Prišla však revolúcia a moje plány sa zmenili. Po maturite som sa rozhodla vycestovať do Rakúska, kde som začínala ako čašníčka pri Neziderskom jazere.

Po letnej sezóne pri jazere som vycestovala do Tirolska. V hoteli blízko rakúsko-nemecko-švajčiarskych hraníc som zotrvala tri roky a zároveň som mala možnosť kariérne rásť a postupne som sa vypracovala až na vedúcu prevádzky. Rakúska pohostinnosť spolu s nárokmi nemeckých a švajčiarskych hostí sa mi zapísali do mojej DNA.

Navyše sa mi čiastočne splnil môj sen, ktorý som mala, ale, žiaľ, vinou bývalého režimu nebol naplnený. Odmalička mám totiž vášeň pre lietanie. A odrazu som sa ocitla na mieste, kde to žilo nielen hotelierstvom, ale aj lietaním a záľubou v adrenalíne, ktorý sa menil na príval energie a eufóriu. Navyše uprostred krásnej tirolskej prírodnej scenérie. A tak sa mi naskytávala príležitosť vzlietnuť k oblakom nielen pomyselne, ale aj doslovne. Majiteľ našej prevádzky totiž vlastnil leteckú školu a ja som bola toho súčasťou. (úsmev)

Pravdepodobne tomu pomohla aj Vaša ďalšia práca. Hoci už na Slovensku, ale stále s nemeckou klientelou.

Áno, po návrate na Slovensko ma najviac ovplyvnila práca pre najväčšieho nemeckého tour operátora so zameraním na kúpeľné liečebné pobyty, centrála firmy bola v Berlíne. Prácu v cestovke vnímam ju ako perfektnú skúsenosť. Iniciovala som mnoho projektov spojených s kombinovaním rôznych aspektov hotelierstva a cestovného ruchu. Učila som sa, ako zabezpečiť kvalitu služieb a získať dôveru klientov, čo mi poskytlo skvelý základ do budúcnosti.

BarLa v Piešťanoch: Kaviareň na promenáde plná symbolov

Čítať viac >

Čo vás na tejto práci najviac napĺňalo?

Cestovný ruch je jednoducho ruch. Je to pohyb, a ten mám v génoch. Môj otec a dedko pracovali na letisku a môj druhý dedko bol motocyklový závodník. Cestovanie, rýchlosť a neustála nutnosť byť v pohybe sú mojou DNA. V rámci cestovnej kancelárie som rada veľa cestovala. Zodpovedala som za vybrané kúpeľné miesta, kde som robila výjazdy a kontrolu kvality poskytovaných služieb v kúpeľníctve i hotelierstve.

Keďže som bola kreatívna, pre všetkých našich nemeckých klientov v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach som vypracovávala návrhy na výlety na spestrenie voľného času mimo kúpeľných procedúr. V tých časoch sme mali na Slovensku tisíce nemeckých klientov, v Piešťanoch sme boli niekoľko rokov po sebe vyhodnotení ako cestovná kancelária číslo 1 – čo sa týka počtu dodaných kúpeľných hostí. Čiže vyhotovila som komplet návrhy, popis, nacenenie, propagáciu, predaj a realizáciu. Zodpovedala som za zabezpečenie kvalitných sprievodcov a prepravcov, čiže aj logistiku. A občas som si aj ja sama zasadla do autobusu na sedadlo sprievodcu a vychutnala si prácu sprievodkyne. Som držiteľkou certifikátu turistického sprievodcu v slovenskom a v nemeckom jazyku.

Išlo o dosť náročnú prácu, keďže vtedy ešte neboli k dispozícii rezervačné aplikácie, predajné systémy, ani iné technologické vymoženosti. Niekedy som vypravila za víkend aj päť veľkých autobusov, z ktorých každý smeroval inam – jeden do Viedne, ďalší do Budapešti, iný do Tatier či na ochutnávku vína alebo na operu do SND.

Nestresovalo Vás to?

Bolo to náročné, ale bavilo ma to a naši verní štamgasti vedeli moju prácu ohodnotiť. A možno aj preto, že Nemci sú veľmi dôslední, precízni, dochvíľni a dobre sa s nimi pracuje. Keď si dokážete získať rešpekt a dôveru klientov, ocenia to.

Možno ste si tú nemeckú precíznosť preniesli aj do života, nie je to tak?

Niečo na tom asi bude. Nemci sú na seba nároční, ja som bola na seba tiež náročná a prísna. Rokmi som však ostala benevolentnejšia. Nebazírujem tak na detailoch, ktoré nie sú až také podstatné.Život je dar, treba sa čo najviac radovať a čo najmenej stresovať.

Vaše skúsenosti a precíznosť Vás posunuli aj do nových rolí. Stali ste sa riaditeľkou hotela Sandor Pavillon v Piešťanoch.

Áno, bol to veľmi zaujímavý pohovor, ktorý vlastne ani nebol pohovorom. Len sme sa na otvorení Sandor Pavillon stretli s majiteľom a ten mi oznámil, že pred sebou vidí novú riaditeľku jeho hotela. Dal mi dva týždne na rozmyslenie a dopadlo to tak, že som sa vrhla do nových vôd.

Na tomto mieste som si potvrdila, ako veľmi dôležité je prepájať nitky. Sme v kúpeľnom meste, máme tu desiatky hotelov a ja síce riadim jeden krásny 4* hotel, ale ako sa odlíšime?

Odpoveď nám dal samotný genius loci objektu Sandor Pavillon. V snahe pomôcť regenerácii zdravia bežných obyvateľov a robotníkov prebudovali Winterovci už nepotrebnú prepriahareň koní s poštou na robotnícku nemocnicu. Bola to prvá sociálna ustanovizeň, tu sa naštartoval sociálny systém v Európe. Išlo o zmenu záporného postoja nemocenských pokladníc k uhrádzaniu kúpeľnej liečby.

Čo to znamená?

To, čo je dnes už bežné. Zariadenie, kde sa na účet fabrík a zdravotných poisťovní, ktoré vtedy vznikali, mohli ísť robotníci regenerovať. A toto jediné zariadenie zriadil práve Alexander Winter. To on prišiel s prvotnou myšlienkou prenajať si kúpele. Po roku podnikania však náhle ochorel, a preto povolal svojho 20-ročného syna Ľudovíta, ktorý študoval vo Viedni, aby po ňom prevzal vedenie firmy. Alexander chcel vybudovať zariadenie aj pre menej solventných ľudí, no pochopil, že na to nebudú mať peniaze, a preto treba zapojiť novovznikajúce nemocenské pokladnice (neskôr zdravotné poisťovne) a vedenie fabrík. Oslovil doktora Eduarda Weissa, ktorého stretol vo vlaku, a angažoval ho. Ten sa myšlienky chytil, lebo sa tu mohlo naplno prejaviť jeho lekárske poslanie, dobré srdce a zároveň mohol realizovať odborný výskum.

To je silný príbeh.

A práve príbehy sú to, čo máme. Na rozdiel od nových hotelov, ktoré sú postavené na lúke, ja som príbehy vymýšľať nemusela a ani by som to nerobila. Po práci v cestovnej kancelárii som pokračovala s osvetou o rodine Winterovcov v hoteli Sandor Pavillon, kde som pracovala šesť rokov ako riaditeľka. Najprv som vytvorila Winterov kútik, potom som doplnila rodostrom, dala som vyrobiť funkčný infanteristický vozík, taktiež sme v reštaurácii skomponovali rakúsko-uhorské menu podľa obľúbených jedál v čase Winterovcov.

Moja iniciatíva vyvrcholila zorgranizovaním historického stretnutia potomkov rodiny Winterovcov v máji 2011, bola to návšteva storočia. Z celého sveta prišlo do Piešťan 37 Winterovcov, ktorí sa stretli v Sandor Pavillone. Čím viac som spoznávala ich príbehy a osudy, tým viac som cítila morálnu povinnosť dať im najavo, že sa na nich nezabudlo. V Piešťanoch sú stále doma a vítaní. To, čo im vzali, už síce nedostanú späť, ale nájdu tu vďaku a ocenenie za veľké skutky svojich predkov. Na stretnutie vtedy prišiel rekordný počet novinárov, z ktorého vzišlo 20 mediálnych výstupov.

Ovplyvnilo Vás práve aj toto, aby ste stáli pri zrode Asociácie historických hotelov Slovenska, ktorá dnes výraznou mierou ovplyvňuje cestovný ruch?

Áno, chcela som hotelu Sandor Pavillon nájsť patričné zaradenie, aby vynikla jeho historická hodnota. Našla som ho pri zrode Asociácie historických hotelov Slovenska, ktorú sme spoločne s Michalom Čuridlom rozbiehali a Sandor Pavillon stal jedným zo 7 zakladajúcich členov asociácie. Ja som mala tú česť stať sa prvou prezidentkou. Dodnes užívam výsadu byť čestnou prezidentkou HHS. Ide o silnú organizáciu, ktorá sa na základe toho, že sme ju začlenili do rodiny Historic Hotels of Europe, dostala na mapu krajín s kultúrno-historickým dedičstvom cestovného ruchu. Členstvo v HHE zvyšuje počet heritage návštevníkov. Zároveň je aj prínosným marketingovým kanálom.

A ďalší fascinujúci kanál ste ešte mali pred sebou.

Áno. (úsmev) Neskôr som stála pri vzniku oblastných organizácií cestovného ruchu, ktorým som zdôrazňovala, že je dôležitý každý – aj malý podnikateľ s malým obratom, aj veľké kúpele s veľkou kapacitou, kultúrne organizácie, atrakcie, mestský úrad a okolité obce, ktoré sa neoplatí podceňovať, lebo spoločne vieme ponúknuť produkt, ktorý by sme ako jednotlivci nevytvorili. A ten sa predáva. Hosť má potom dôvod stráviť v regióne viac dní. Toto je moja parketa – zosieťovávať a nájsť pridanú hodnotu vo všetkom, čo robím.

Nitky sa vám podarilo poprepletať aj v krásnej Annavile, kde momentálne robíme rozhovor.

Keď som sa dozvedela o rekonštrukcii Annavily, fascinovalo ma to. S pani Ruženou Strakovou, majiteľkou objektu, sme sa zľahka poznali už predtým. Keď ma oslovila na spoluprácu, zo začiatku som jej ponuku neprijala. Zároveň som však cítila silné spojenie. Viete, my v Piešťanoch veľmi túžime po rekonštrukcii historického hotela Slovan, ktorý stojí pár metrov od Annavily. A keď som započula, že jedna z budov v Kráľovskom riadku (dnešný Sad Andreja Kmeťa, pozn. red.) sa rekonštruuje, bola som fascinovaná. Annavila bola, rovnako ako hotel Slovan, v katastrofálnom stave. Zároveň som videla, že prišla nová, schopná a inovatívna majiteľka, pani Straková, ktorá kvalitne a citlivo zrekonštruovala budovu.

Keď ma pani majiteľka oslovila do Annavily, najprv som odmietla, lebo som vedela, čo sa stane. Tušila som, že to nebude len o poradenstve. Vycítila som veľkú výzvu, ktorá ma pohltí a naplno zamestná. Na jednej strane som už nechcela niekde niečo rozbiehať a byť stále v práci, chcela som spomaliť životné tempo. Na druhej strane som však nechcela sklamať dôveru majiteľky a premrhať šancu, ktorú som cítila – že cez toto miesto môžem oživiť slávnu históriu a význam rodiny Kajlichovcov pre Piešťany.

Mala som už za sebou kariéru, ktorá ma napĺňala. Hoci som nebola karieristka, snažila som sa robiť svoju prácu s čo najväčšou láskou a najlepšie, ako viem. V hotelierstve to inak ani nejde.

Lenže potom prišla Annavila so svojou novou majiteľkou a fascinujúcim príbehom. Odrazu som vedela, že môžem svojou troškou prispieť. Presvedčili ma genius loci, cit pre spravodlivosť a túžba prispieť k oživeniu kultúrno-historického dedičstva Piešťan.

Spomínate fascinujúci príbeh. Stretli ste sa už v minulosti s príbehom rodiny Kajlichovcov?

Vedela som o akademickom maliarovi Aurelovi Kajlichovi, ktorý v Piešťanoch žil a tvoril. Počula som o jeho výnimočnej dcére Anite, ktorá žije v Štokholme a často navštevuje Piešťany. Iniciovala som stretnutie v snahe spoznať túto charizmatickú dámu osobne a dozvedieť sa viac o príbehu ich rodiny.

Podarilo sa Vám toto stretnutie?

Áno, stretli sme sa v kaviarni Hotela Thermia. Bolo to nad moje očakávania, zrazu sedela oproti mne charizmatická, rozhľadená a očarujúca dáma. Anita bola nádejnou herečkou a hrala hlavnú úlohu vo filme nominovanom na Zlatú palmu v Cannes. Pani Anita, ktorá má dnes 86 rokov, je skrátka obdivuhodná žena. Napriek tomu, že jej bolo ukrivdené a zobraté, ona sa dokáže povzniesť a rozdávať. Ide z nej radosť a láska – k všetkému živému i neživému, má veľký zmysel pre spravodlivosť.

Aký príbeh svojej rodiny Vám poodhalila?

Život Anity a jej rodiny je taký bohatý, že ešte niekoľko rokov si budeme mať čo odhaľovať. Naša pozornosť sa však sústredila na ústrednú postavu ich rodiny, Antona Kajlicha, ktorého skutky vo veľkej miere ovplyvnili prerod zaostalej obce Piešťany na mesto. Bol hlavným obecným notárom Piešťan, ktorý bol pri všetkých činnostiach a rozhodnutiach starostu Gašpara Štefanku. Anton Kajlich bol otcom významného akademického maliara Aurela Kajlicha a zároveň dedkom pani Anity. Okrem toho, bol to práve on, kto dal v roku 1927 postaviť vilu Annu, pomenovanú po jeho manželke. Anton Kajlich bol zároveň blízkym spolupracovníkom nájomcu a riaditeľa piešťanských kúpeľov Ľudovíta Wintera a spolu so starostom Gašparom Štefankom, Winterom a ďalšími, presadili u prezidenta T. G. Masaryka memorandum na sanáciu Piešťan. Anton Kajlich vypracoval Budovateľský plán, ktorý bol v Piešťanoch zrealizovaný.

Antonov syn Aurel Kajlich bol uznávaným akademickým maliarom a tvorcom prvých slovenských bankoviek, pričom jeho diela sú dnes súčasťou galérií aj súkromných zbierok na celom svete. Žil a tvoril práve vo vile a jeho ateliér je dodnes súčasťou jej interiéru v podobe dnešnej zimnej záhrady.

Aké udalosti postretli Anitu a jej rodinu?

Rodina pod vplyvom politicko-spoločensko zmien pochopila, že v krajine už nemá budúcnosť a svoj milovaný domov opustila ako Anita, tak aj jej dvaja bratia Aurel a Anti, ktorí emigrovali do Ameriky. S rodičmi v Piešťanoch zostal žiť len Anitin najmladší brat Marcel. Rodina totiž dostala „povolenie“ bývať vo vlastnom dome len na prízemí, aj odtiaľ boli často vyháňaní.

Keďže Anita odmietla spolupracovať s tajnou službou, kariéra vychádzajúcej hereckej hviezdy bola razom ukončená. Anita dodnes s nostalgiou spomína na raut v Cannes, na ktorý ju pozvala Sophia Loren, a ďalšími prísediacimi za stolom boli Alain Delon, Mel Ferrer či Romy Schneider. Jej herecká kariéra, ako aj vystupovanie v pražskej Laterna Magika, zo dňa na deň skončila.

Celý ich príbeh by bol na desiatky kníh. Každý člen ich rodiny má príbeh hodný tučnej knihy. Všetci Kajlichovci sú rešpektovaní úspešní ľudia a podnikatelia, ktorí sa presadili aj vo svete, sú príjemní a láskaví.

Anita sa stala vzácnym hosťom nedávnej vernisáže výstavy výtvarných diel jej otca, akademického maliara a grafika, s názvom Aurel Kajlich – Piešťanský solitér, kresby, maľby, grafiky. Spoločne s Michalom Volčkom, majiteľom galérie ArtInvest, sme kúpili alebo zapožičali Kajlichove unikátne obrazy od ich majiteľov z celého sveta, a tak sa nám podarilo dať dohromady nádhernú zbierku. Nebolo to jednoduché. Jedny z prvých obrazov, ktoré sme zadovážili, boli od pána, ktorého podmienka bola, aby ostali v Piešťanoch. Veľmi radi sme mu túto požiadavku vyplnili. Je krásne vidieť, že si ľudia stále vážia hodnoty a umelecké diela.

Daniela, hovoríte o tom všetkom s mimoriadnym nasadením a úsmevom. Aká je vaša filozofia v pracovnom tempe a oddychu? Kde beriete energiu byť stále milá? 🙂

Úspech má srdce žraloka. V jednej knihe som čítala, že žralok aj keď spí, musí sa hýbať, inak zomrie. Skutočnosť som nepreverovala, ale presne tak to cítim. Cítim obrovské nadšenie a energiu z toho, čo robím. Snažím sa plánovať si oddych, ale adrenalín ma stále poháňa vpred. Keď vidím reálne výsledky, záujem o vilu i o samotnú rodinu Kajlichovcov, ma hreje pri srdci.

Ale, samozrejme, vnímam to, že telu treba dopriať aj oddych. Beriem si ako výzvu, aby som sa naučila vyvážiť prácu a relax, lebo viem, že je to dôležité pre dlhodobú výkonnosť. Milujem sadiť stromy a na jednom z nich aj oddychujem. Doslova. Mám v mojej súkromnej „modrej zóne“, v záhrade na orechu, zavesenú hojdačku, v nej sa cítim oslobodená od všetkého stresu a pohľad na modré nebo nad hlavou pôsobí na mňa blahodárne. (úsmev) Rada čerpám energiu tiež v našom kúpeľnom meste Piešťany a, samozrejme, pri mori.

Aké hodnoty sú pre Vás dôležité v práci?

Keby som ich mala vymenovať, tak by to boli profesionalita, dôvera, precíznosť, inovácie a pokora. Avšak pre mňa je dôležité spájať rôzne oblasti, vytvárať spoločné projekty a pomáhať rozvoju turizmu. Verím, že spoluprácou a zdieľaním znalostí môžeme dosiahnuť skutočné úspechy v oblasti cestovného ruchu. Vždy som sa snažila, aby mala moja práca pridanú hodnotu. Hosť musí cítiť, že je vítaný a hýčkaný. Prišiel si oddýchnuť a našou povinnosťou je vyhovieť mu a dopriať mu všetko to, čo je mu príjemné. Musí odchádzať s pocitom, že dostal viac, ako si zaplatil. Že sme sa o neho skrátka kvalitne, profesionálne a s radosťou postarali. To je tá pridaná hodnota.

Slúžiť znamená plniť možno aj nevyslovené túžby hosťa, byť k nemu pozorný, rozmaznávať ho a urobiť pre neho aj čosi neočakávané navyše. Je to kaleidoskop plný drobností, vrúcnych slov, empatie či malých prekvapení. Ako fľaša vína na privítanie či drobná oblátka Mini Mila ku kávičke alebo na vankúši v pekne ustlanej posteli. Páči sa mi toto prepojenie. Prekvapujme a robme veci navyše. Aj slúžiť sa dá s noblesou. Týmto sa vlastne rozvíja celý región. Spokojný hosť sa chce vrátiť a odporúča ďalším. Začiatky nie sú ľahké, ale keď štedro a s láskou rozsievate, budete aj štedro žať.

Annavilu, ktorej manažérkou je Daniela Gloss, nájdete aj na Facebooku a Instagrame.

Výstavu Aurel Kajlich – Piešťansky solitér si môžete v Piešťanskom informačnom centre pozrieť do konca júla 2025.

Text: Simona Budinská
Fotografie: Ondrej Bobek