Najmä veľa lásky

Najmä veľa lásky

Sú ako zo starého filmu. Ivan Kočner napraví manželke Zuzane padajúce kučery, keď sa s nami rozpráva a s láskou sa na ňu pozrie. Do toho nám ich syn prinesie kávu. Celé okolie je magické a charizmatické, akoby sme sedeli niekde inde a nie v centre Pezinka.

 

 

interiér Mlsná Emma

 

Podarilo sa vám vytvoriť podnik, ktorý dnes patrí medzi ikony tohto malého vinohradníckeho mesta. Pracuje tu takmer celá rodina, avšak na začiatku ste to boli najmä vy dvaja- rodičia. Čo všetko predchádzalo vzniku Mlsnej Emmy?

 

Ivan: Naše zoznámenie. (úsmev) Obaja sme zo stredného Slovenska, ale študovali sme v Bratislave. Na intrákoch v Mlynskej doline som si vyhliadol Zuzku, ktorá štrikovala a čítala Hrabala. Tak som jej raz povedal, že nech to na chvíľku odloží a ide so mnou do kina. Chytili sme sa za ruky a už viac nepustili – ako vo filme. A spoločne sme aj doštudovali dokumentárny film na VŠM. Vlastne náš celý život je rozdelený na časti ako scény vo filme. Niečo sa končí a niečo sa začína.

Po škole však prišli deti a situácia vo filme sa začala meniť tak, že sme sa viac usadili. Tvoriť sme chceli stále a šťastnou náhodu si nás našlo sklo.

 

Zuzana: Ivan od môjho otca dostal kurz sklených vitráží a postupne sme dokúpili pece na líhané sklo a horák na sklené korálky. Sklo má podobnú mágiu ako film – svetlo, farby a kompozíciu. Celkom sme sa trafili do doby, keď tu bol hlad po ručnej práci, robili sme drobné i väčšie veci. Paradoxne práve s tými malými vecami, ktoré sme ponúkali aj po jarmokoch, prišla otázka, či nechceme mať kamenný obchod. A tak vznikol v roku 2008 Arteliér. Prvý rok sme fungovali ako združenie a potom už ako rodinná firma. Asi tri roky sme sa trošku trápili, aby bolo na odvody a deťom na banány. (úsmev) Každopádne ten pocit, keď k nám ľudia chodili sa len tak nadýchnuť, porozprávať a pokochať sa peknou vecou, ktorú si aj sem-tam kúpili, stál za to.

 

ivan kočner

 

Arteliér bol teda akýmsi predskokanom Mlsnej Emmy. Kedy sa vo vás zrodila myšlienka stvoriť kaviareň?

 

Ivan: Ľudia nám čoraz častejšie vraveli, že by si u nás posedeli na nejakej kávičke. Náš priestor bol naozaj veľmi malý, okrem priestoru samotnej minigalérie sme mali len takú malú kuticu bez okien. Ale to bol pre nás námet na ďalší film. Začali sme dúmať, čo by sme urobili a ako to celé vymyslieť, prepojiť…

 

Zuzana: A potom sme, paradoxne v inom kúte Slovenska, objavili pralinky Pezinskej čokoládovne ILLUI- výnimočné svojou chuťou, spracovaním a originalitou a bolo rozhodnuté. V decembri 2012 sme v Arteliéri otvorili aj čokoládovňu.

 

Ivan: Bolo to dosť živelné rozhodnutie, bez nejakého podnikateľského plánu, grafov, tabuliek. Točili sme zase film, len na inom území. Podstatou bolo to, že sme chceli ponúkať veci, ktoré chutia aj nám, sú poctivé a pokiaľ je možné, nechodíme po ne ďaleko. Začiatok bol ešte v takom optimistickom duchu „ak to nevyjde, aspoň budeme mať doma kuchynskú linku“ a podobne…

 

 

zuzana kočnerová

 

Kto stojí za názvom?

 

Zuzana: Dcérka, Emma. Dlho sme sa trápili nad názvom, ktorý by spojil obe funkcie až nakoniec naša Emma povedala, prečo by sa nemohol volať po prababičke, po ktorej aj ona zdedila meno. Prababička bola šikovná cukrárka a kuchárka a úprimne, bola aj tak trošku mlsná. A celé sa to kráse prepojilo. Ak ste „mlsní“ na pekné veci našich remeselníkov a výtvarníkov, vitajte v Artshope. Ak ste „mlsní“ na rôzne chute čokolády, kávy a koláčov, vitajte v čokoládovni.

 

 

emma kočnerová

 

 

Prevádzke sa aj napriek jej „mini“ veľkosti začalo dariť a vy ste sa zmenili na skutočne veľký podnik. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?

 

Zuzana: Boli aj chvíle mierneho zúfalstva, ale aj také, že nám ľudia skrátka dali takú spätnú väzbu, že sme z nej žili  ďalšie tri dni. Postupne nám začalo byť naše trojstolíkové sedenie malé a v tej chvíli sa uvoľnil krásny priestor s klenbami hneď vedľa, v tej istej budove. Už sme po ňom dlho pokukovali, snívali a veľmi sme ho chceli. Tak sme to skúsili, a zase s tým, že „ak to nevyjde, budeme mať doma aspoň dobrý kávovar“…

 

Ivan: Sťahovanie sa do nového priestoru bolo vcelku náročné. Napriek tomu, že priestor bol voľný od septembra 2014, dokázali sme „novú“ Mlsnú Emmu otvoriť až v máji 2015. Sme v pamiatkovo chránenej budove, takže všetky prerábky museli byť robené presne podľa projektu, čo bolo náročnejšie, navyše keď ide o gastroprevádzku. Veľmi nám však pomohli kamaráti i najbližšia rodina – s projektom, maľovaním a upratovaním. Ako sa na to pozeráme s odstupom času? Asi je dobre, že sme nevedeli do čoho ideme, hlavne čo sa týka vybavovania rôznych povolení. Skočili sme do vody a učili sme sa plávať. A učíme sa doteraz.

 

 

Aké najväčšie zmeny vás v „novom“ čakali?

 

Ivan: Dostali sme len minimálny úver, hlavne na inštalatérov, väčší kávovar a vitrínu na koláče, neboli sme veľká firma a hlavne všetky zarobené peniaze sme vždy dali do zariadenia. Na tri kávy denne vám stačí aj kvalitný domáci kávovar, ale potom sa už nezaobídete bez profi pristroja. Na pralinky potrebujete špeciálnu vitrínu, až do tohtoročného septembra sme mali domácu umývačku riadu, teraz postupne splácame nášho umývacieho nováčika a z diaľky na nás kýva nutnosť letnej klimatizácie.

 

 

mlsná emma kaviareň

 

 

Veľkým plusom vašej prevádzky je pozitívne naladený personál. Podľa čoho si ho vyberáte?

 

Ivan: Intuitívne, hľadáme milých komunikatívnych a pracovittých ľudí, ktori sa chcú učiť niečo nové, to je asi základ, pretože o to sa snažíme aj my. Nie sme to len my, ktorí to celé ťahajú, bez dobrých ľudí v tíme by sa to nedalo zvládnuť. Už od šestnástich nám je veľmi nápomocný Alexander, ktorý si teraz do Mlsnej Emmy odbieha popri štúdiu vysokej školy. Sníva, že bude mať svoju vlastnú kaviareň a my zas snívame o tom, že ešte chvíľku s nami zostane. (úsmev)

 

Alexander kočner

 

Zuzana: Nikto z nás, kto pracuje v Mlsnej Emme, nie je profesionál s ukončeným vzdelaním v nejakom potravinárskom odbore. Smejeme sa, že sme profesionálni amatéri, ktorí sú veľmi radi, keď sa u nás ľudia cítia dobre a vracajú sa. Spoznali sme veľa skvelých ľudí, ktorí s nami ako naši hostia , spolupracovníci a obchodní partneri prešli zatiaľ všetky „schodíky“.  Pamätáme si vetu Ramiho Kotrocha z Marco Polo Cafe, že „teda s týmto kávovarom viac z tej výbornej kávy nedostaneme“ a aj prvú objednávku asi 60-ich praliniek z ILLUI, ktoré sme po mesiaci sčasti dojedali doma, lebo im skončila minimálna trvanlivosť. Pamätáme si aj nástup našej kolegyne Mirky, ktorá druhé ráno po zverejnení inzerátu stála pred dverami ešte pred otvorením a je s nami úplne od začiatku.

 

team mlsná emma

 

 

 

Čo vám priniesol kaviarenský život?

 

Zuzana:  Veľa stretnutí, úsmevov. V Mlsnej Emme sa už „narodilo“ niekoľko detí, ktoré začali chodiť a rozprávať, poznajú kufor s hračkami v Artshope aj veľké hodiny v čokoládovni, ktoré sú živé a odbíjajú. My stále hovoríme, že máme šťastie na dobrých ľudí. (úsmev)

 

Ivan: Nie každý deň nám všetko vyjde tak, ako by sme chceli, niekedy nestíhame, zazmätkujeme, popletieme, ale snažíme sa všetky „zlé zábery“ vyriešiť s úsmevom a ústretovo k hosťom. Páči sa nám byť súčasťou tohto spoločného filmu, ktorý tvoríme spolu s nimi, je to množstvo príbehov, nálad a prekvapení…

 

zuzana kočnerová

 

 

Text: Simona Budinská

Foto: Michal Zajaček, Ondrej Bobek

Facebook Comments

Zdieľajte článok na sociálnych sieťach

Odporúčané články