Andrea Novosedlíková z REDCOCO“Rozhodnúť sa na základe pocitov, nemusí byť vždy najhoršie“
Je prvou Slovenkou, ktorá vyštudovala prestížny Fordham law School v New Yorku. Úspešná právnička roky pracovala v korporácii a pred posledným povýšením sa rozhodla ísť vlastnou cestou. Zdravá výživa, ale aj neznáme vody podnikania ju zlákali natoľko, že sa rozhodla oživiť európsky trh kvalitnými produktami z kokosu.
Prečo je kokos úžasným plodom?
Hovorí sa, že kokos je „dar z nebies“ – je zdravý, chutný a veľmi prospešný. Kokosová voda je svojím zložením najbližšia k ľudskej krvnej plazme. Keď počas vietnamskej vojny nemali dostatok krvnej plazmy, podávali kokosovú vodu vojakom priamo do žily. Aj malým deťom v niektorých oblastiach dávajú kokosovú vodu, keď matka nemá dostatok mlieka.
Aké látky teda obsahuje voda z kokosu?
Kokosová voda má vysoký obsah minerálov ako je horčík, fosfor, draslík, vápnik, sodík; tiež obsahuje vitamín C, vlákninu. A, samozrejme, dobré tuky.
Aké bolo vaše „zoznámenie sa“ s kokosovou vodou?
Vždy som veľa cestovala či už služobne alebo súkromne a na takzvaný jetlag a dehydratáciu je vynikajúca kokosová voda z čerstvých kokosov. Začala som sa o ňu viac zaujímať a zistila som, že keď ju pijem z tetrapakových balení, vždy chutí inak, niekedy až zvláštne. Dozvedela som sa, že v každej krajine rastú iné druhy kokosových paliem a aj voda v každom čerstvom kokose má inú chuť. Brazílske a thajské kokosy sú zvonku zelené, malajské sú zas dožlta, na Srí Lanke či Bali sú úplne žlté a pod. Okrem rôzneho výzoru, majú aj inú chuť, farbu tekutiny a názvy: napríklad kokosy na Srí Lanke sa volajú King coconuts. V Thajsku sú to kokosy Nam Hom, ktoré sú výrazne zelené. Sú vzácne, pretože ich nie je veľa, rastú iba v takzvanom „thajskom trojuholníku“. Naša voda je práve z týchto kokosov. Rozhodli sme sa pre ňu pre jej kvalitu a chuť aj napriek tomu, že sú najdrahšie a z Thajska je do Európskej Únie najvyššie clo pri dovoze. Aj preto je naša voda drahšia, ale nešli sme ľahšou cestou na úkor kvality.
Je veľkým šťastím, keď človek pracuje s tým, čo miluje a u vás to tak očividne je…
Doslova žijeme kokosovou vodou – kamkoľvek cestujeme, všade si ju kupujeme. Nápad vyrábať a dovážať ju vznikol asi pred dvomi rokmi, keď ešte kokosová voda na Slovensku nebola tak známa ako dnes. Poznali sme ju zo Spojených štátov a Británie, kde bola veľmi populárna. Tam sme ochutnali pár značiek, ktoré spracovávajú brazílske kokosy. Neskôr sme ochutnali iné a zistili sme, že chutia inak a že používajú kokosy z rôznych krajin. Tak sme začali ochutnávať a testovať a máme asi 100 obalov rozdelených do skupín: „palec hore“ a „palec dole“. A tiež sme si objednali viaceré z internetu a ochutnávame konkurenciu. Snažíme sa o celosvetový prieskum. Takto sme sa dopracovali k tomu, ktorý kokos nám najviac chutil. Dávali sme ho ochutnať aj ďalším ľuďom a vždy to bol víťaz. Okrem ochutnávok som si urobila aj internetový prehľad – aj medzi blogermi a internetovými recenzentmi vyhrávajú práve kokosy z Thajska. Taktiež väčšina najväčších svetových značiek plní svoje výrobky tam.
Takto teda vzniklo „REDCOCO“?
Áno. REDCOCO je naša značka – nápad, logo, dizajn aj výrobky boli vymyslené na Slovensku. Nasledovalo zadanie výrobcovi v zahraničí, ktorý pre nás produkty vyrába. Kokosová voda a čipsy sú vyrábané v Thajsku, ďalšie výrobky sú v iných krajinách, ako napríklad Srí Lanka, Malajzia či Indonézia. Máme čiernu a bielu líniu. Biela línia je organická, vhodná na ďalšie spracovanie – patrí sem kokosový olej, cukor, múka, mlieko. A čierna línia, voláme ju „yummies“ je na priamu konzumáciu – kokosová voda, čipsy, pribudne kokosový mliečny nápoj s rôznymi príchuťami a iné produkty.
Pôsobíte aj mimo slovenského trhu. Kde všade sa môžu ľudia stretnúť s vašimi produktmi?
Ide o novú značku, takže momentálne je voda dostupná viac-menej online, napríklad cez Amazon, v pár kamenných obchodoch, reštauráciách a posilňovniach, v potravinách Fajne v Košiciach, v nemeckom reťazci Edeka. Momentálne rokujeme s viacerými reťazcami a distribútormi. Pracujeme tiež na vlastnom e-shope. Najčítanejší rakúsky denník Kurier napísal o nás článok a robil testovanie kokosových vôd. Porovnávali nielen chuť, ale aj farbu tekutiny a naša vyšla veľmi dobre, veľmi sa z toho tešíme.
Čo pre vás znamenalo najväčšiu komplikáciu pri tvorbe novej značky?
Okrem chuti, ďalšie veľké rébusy boli názov značky, logo a potom design obalu. Na mene sme sa pomerne rýchlo zhodli a hneď mali právnici pokyn registrovať. Problém s našou značkou mala spoločnosť CHANEL, nakoniec sme sa dohodli a je tu REDCOCO celosvetovo registrovaná značka. Na logu a designe sme s agentúrou robili veľmi dlho, odhadujem, že skoro aj rok. Vedeli sme, že to je dôležité a nesmieme urobiť chybu. Počas tohto roka vznikol aj slogan „Taste the nature“, ktorý sme tiež hneď registrovali, zdalo sa nám to výstižné, keďže ide naozaj o dary prírody v komerčnom balení. Či sa nám podarí presadiť a naozaj vytvoriť nový “brand” uvidíme, pracujeme na tom.
Dlhodobo ste pôsobili v korporácii Deloitte na pozícii senior manažér. Aké to bolo odrazu sa postaviť na vlastné nohy?
Rozhodnutie prišlo v čase, keď som pracovala na svojom povýšení a bola som v tzv. Leadership Development Programe v Deloitte, kde som pocítila, že keď zmena tak teraz alebo nikdy. Nebolo to ľahké rozhodnutie a podnikanie tiež vôbec nie je ľahké J Robím niečo úplne iné ako som vyštudovala a v čom som mala prax. Už v New Yorku a neskôr doma na Slovensku, som pracovala vo svete bánk a korporácií, v oblasti compliance, boja proti praniu špinavých peňazí a korupcie a vyšetrovania podvodov. Teraz som vo svete potravín. Každý deň sa učím niečo nové. V oblasti potravín je strašne veľa regulácií, je to ďalšia veda, v ktorej sa snažím vyznať. Plus začať obchodovať na dnešnom presýtenom trhu tiež nie je najľahšie. Človek potrebuje byť na správnom mieste, v správny čas a so správnym produktom.
Ako ste vytvorili team? Z koho pozostáva?
Ľudí som hľadala cez inzerát na profesii.sk. Nemali sme ešte ani kancelárie, pohovory som robila po kaviarňach a reštauráciách, no bolo to zábavné. Na ľudí som mala vždy dobrý cit, už v Deloitte som mala vynikajúci tím a aj teraz sa mi podaril dať dokopy fungujúci tím ľudí, som veľmi spokojná. Pozostáva z dvoch obchodných zástupcov, troch obchodníkov – back office, dvoch grafikov a office manažéra.
Pri fotení a rozhovore ste sa stihli venovať aj vašej malej dcérke Laure. Aký máte timemanagment?
Tuším sa obe narodili naraz, aj firma aj LauraJ No mať bábätko pri začínajúcej firme vyžaduje veľmi dobrú organizáciu. Snažím sa venovať Laure čo najviac času, stretnutia s dodávateľmi alebo klientmi kumulujem max do troch dní v týždni, firemný manažment meeting mávame raz do týždňa, s tímom riešim veci cez telefón a cez e-maily, pracujem väčšinou po nociach. Najhoršie je to s cestovaním, tento druh businessu vyžaduje cestovanie po veľtrhoch a tiež treba navštíviť dodávateľov, ktorí nie sú najbližšie, keďže pracujeme hlavne s Áziou, ale všetko sa nejako dá.
Aké krajiny ste navštívili popri práci s kokosmi?
Navštívili sme snáď všetky „kokosové“ krajiny, Sri Lanku, Filipíny, Indonéziu, Vietnam, Thajsko – snažili sme sa pozrieť čo najviac fabrík, kde sa pracuje s kokosmi, aby sme videli, ako ich spracovávajú. Samozrejme, že sme chceli vidieť aj ako funguje fabrika, ktorá plní naše výrobky. Či naozaj pracujú s čerstvými kokosmi. A teda v tej „našej“ chodia pracovníci o štvrtej ráno na farmu a veľmi šetrne trhajú kokosy. Robievajú to napríklad tak, že ich hádžu do vody. Je dôležité, aby sa nepobúchali a nezačali kysnúť. Potom ich naložia na nákladné auto a privezú do fabriky. Všetky sa musia ešte v ten deň spracovať, vždy nazbierajú iba toľko, aby to zvládli. Ďalej ich prevezmú ľudia, ktorí ich otvárajú a spracovávajú, filtrujú od kúskov dužiny. A ešte v ten deň sa plnia do obalov. Všetko sú to mladé kokosy do jedného roka – vtedy je ich dužina ešte veľmi tenká a všetky vitamíny, minerály a živiny sú ešte v tej vode. Po roku už totiž kokos začína starnúť a živiny prechádzajú do dužiny, ktorá sa rozširuje na takú tú bielu, ktorú poznáme ako kokos. Aj voda v takomto kokose je stále hodnotná, ale už menej a ani nie je tak chutná. Postupne je olejovitejšia a zožltne. Tieto kokosy my už nepoužívame. Niektoré spoločnosti miešajú aj tú staršiu vodu do výrobkov, keď potrebujú vyprodukovať čo najviac. A napríklad na Srí Lanke je zákon, ktorý limituje spracovanie mladých kokosov do jedného roka – pretože ich využitie je iba na vodu. Zvyšok kokosu sa vyhodí a je z toho veľký odpad. Pričom zo starších kokosov sa okrem vody využije aj dužina – napríklad na olej, čipsy, múku. Keď sa vylisuje olej, z odpadu, ktorý zostane, je múka. Keď sa dužina vysuší a nastrúha, je z toho strúhaný kokos. Alebo sa môže nastrúhať na väčšie kúsky, ktoré sa upečú alebo vysušia a vzniknú čipsy. Spracováva sa tiež aj škrupina, z ktorej vlákna sa vyrábajú napríklad koberce, rôzne kefy, škrabadlá pre mačky. Tiež sa z nej vyrábajú brikety na kúrenie. Mladé kokosy sú preto aj oveľa drahšie. Cestovali sme, aby sme videli, ako sa kokosy spracovávajú a ako to celé funguje. Tiež sme si chceli byť istí, že sme si vybrali kvalitu. Spolupracujeme iba s dodávateľmi, ktorí majú najvyššie medzinárodné certifikáty týkajúce sa bezpečnosti potravín. Je to veľmi dôležité pre spotrebiteľov, aby vedeli rozoznať kvalitné výrobky. Keď idem občas do „bio“ obchodov, rôzne výrobky sú zabalené iba v mikroténovom vrecku, na ňom je nalepená nálepka a nikto netuší, odkiaľ to je a aké štandardy spĺňa ta baliareň, väčšinou stačí len „bio“ certifikát, ktorý má iné podmienky. Častokrát sú potraviny v malých obchodíkoch menej kontrolované ako vo veľkých reťazcoch.
Okrem vody sa však venujete aj iným produktom kokosu. Ako sa vyrába, napríklad, kokosový cukor?
Kokosový cukor sa vyrába úplne inak ako ostatné produkty. V procese je vlastne prvý, pretože sa tvorí ešte z kvetov. Každý deň sa spracováva dvakrát: ráno chlapík vylezie 14metrov hore po palme a naruší kvet. Z neho začne tiecť hustejšia lepkavá tekutina – krváca. Pod kvet sa zavesí vedierko, do ktorého tekutina steká. Poobede ho opäť naruší – nareže – a opäť vytečie druhá „dávka“ tekutiny. V týchto krajinách sa väčšina rodín živí prácou s kokosmi. Muži sa venujú lozeniu po palmách a zberu plodov či tekutiny na cukor a ženy tú tekutinu ďalej spracovávajú. Keď ju všetku zo zberu v ten deň zlejú, varia ju na ohni. Je to podobné, ako keď vzniká karamel – voda sa odparí a hmota hustne a tmavne až sa z toho stáva hustý sirup. Tento sirup rodina prinesie do fabriky, ktorá ho vykúpi a spracuje na cukor.
Čiže základ robia ľudia vo svojich vlastných domovoch?
Väčšinou fabriky vykupujú sirup od domácich farmárov. V Malajzii však spolupracujeme aj s fabrikou, ktorá si všetko robí sama – od zberu nektáru až po cukor. Majú svoje plantáže a pracovníkov. V Indonézii to však funguje iba s domácimi farmármi, ktorí majú vlastné palmy a predávajú už uvarený sirup. My sa snažíme spolupracovať s fabrikami, ktoré si všetko spracúvajú sami, pretože kvalita ich cukru je lepšia. Totiž, keď ženy vo svojich domovoch varia nektár na hustý sirup, starajú sa aj o svoje deti a domácnosť. Často sa preto stáva, že im tekutina prihorí. To sa prejaví v cukre nielen tmavou farbou, ale aj pachuťou veľmi silného, akoby zhoreného karamelu. A môže to ovplyvniť aj chuť jedla, do ktorého cukor pridáte. Preto platí: čím je kokosový cukor svetlejší, tým je kvalitnejší.
Ďalším produktom je kokosové mlieko…
Kokosové mlieko na varenie máme z Thajska. Plánujeme však vyrábať aj kokosové mlieko ako nápoj na priame pitie. Rozhodujeme sa, či ho budeme vyrábať vo Vietname alebo v Thajsku. Máme dvoch horúcich kandidátov a práve to testujeme. Toto bude výrobok z viacerých ingrediencií, ale chceme, aby ich bolo čo najmenej, aby to bolo čo najčistejšie. Je pre nás dôležité, aby v ňom bola kokosová voda, kokosové mlieko, je potrebný prírodný emulgátor a na osladenie použijeme asi stéviu.
Prečo nie kokosový cukor?
Skúšali sme to, ale nechutilo to dobre. Keďže sa kokosový cukor vyrába varením a občas má karamelovú príchuť, nechceli sme, aby ovplyvnil príchuť mliečneho nápoja. Kokosový cukor je výborný do pečenia, rôznych koláčov, kde neprekáža jemne karamelová chuť. Stévia je preto pre nás vhodnejšia, hoci má jemnú pachuť. Dbáme na to, aby naše produkty boli zdravé a chutné. Chceme, aby si ich ľudia užili a mali z nich pôžitok.
Spomínali ste kokosové „čipsy“ – ako sa vyrábajú? Čo si máme pod tým predstaviť?
Kokosové čipsy máme tiež z Thajska a sú skvelým doplnením celej línie. Keď človek má čo piť, tak si môže k tomu aj niečo „zobnúť“ a toto je zdravšia alternatíva. Čipsy sú ochutené, nie je to iba sušená kokosová dužina. Sú pečené s pridaním trošky cukru a príchute sú: čili, karamel a „natural“, teda prírodné. Zatiaľ máme všetky druhy sladké, ale vyvíjame aj novú slanú líniu – s príchuťami slanina, wasabi, syr a syr s čili. Tie slaninové ešte dokonca aj výzorom pripomínajú slaninu. Chceli sme to vyskúšať, pretože slanina je veľmi obľúbená príchuť aj zemiakových čipsov a rôznych pochutín. Takže sme to navrhli a sme veľmi radi, že to vyšlo a chutia skvelo. Takisto japonský chren wasabi bola jasná voľba. Čipsy sú super k pivu alebo iba tak k pozeraniu televízie. Hľadali sme niečo, čo u nás nie je a je to chutné.
Z ktorej krajiny pochádza váš olej?
Srí Lanka je veľmi známa tým, že majú veľmi veľa kokosov a spracovávajú tie staré orechy, dvojročné. Z nich sa napríklad robí pre nás kokosový olej. Je veľmi chutný, kvalitný, osemkrát filtrovaný, panenský olej. Taktiež máme aj rafinovaný – zbavený chute a vône, ale v ňom už kvalita procesom rafinácie klesá. Je to však výhoda: keď človek vypráža rezne na kokosovom oleji, nie je z nich cítiť kokos. Rafinovaný olej je tiež odolnejší voči vyššej teplote ako panenský, teda sa v ňom dá naozaj aj vyprážať.
Spomedzi iných výrobkov tie vaše celkom „svietia“ napriek tomu (či práve preto), že sú čierne…
Dizajn našich výrobkov sme si navrhli tak, aby bol mladistvý, trošku hipsterský a rozhodne iný ako sú všetky ostatné. Väčšina výrobkov z kokosu je v bielych, modrých či jemne zelených obaloch, a preto sme sa rozhodli pre čiernu farbu. Bielu sme ponechali pri organickej rade na varenie, kde nám to viac pasuje. A keďže sme „REDCOCO“, špeciálne pre nás sa vyrábajú červené vrchnáčiky na obaly.
Text: Branislava Hronská, Simona Budinská
Foto: Michal Zajaček