Zakladatelia Artelieru: Snažíme sa vždy podnikať v tom, čo prináša svetu nejakú hodnotu

Na začiatku všetkého bol kurz maľovania – chceli sa nielen naučiť narábať so štetcom, ale aj utiecť od stresu všedných dní. Bol to neuveriteľný zážitok: relax, psychohygiena, možnosť tvoriť, oddať sa iba tejto činnosti. A tak sa v hlavách Ingrid Bartalskej a Pavla Nerudu zrodil koncept podniku Artelier. Vpredu ateliér so stojanmi na maľovanie, v srdci priestoru bar, za červenými dverami krásna terasa uprostred vnútrobloku na Grösslingovej ulici a v zadnej časti štúdio na nahrávanie podcastov. Čo cítia, keď maľujú, ako vznikal tento unikátny podnik, čo bolo pre nich v začiatkoch najťažšie a ako zvládajú súčasnú situáciu?

Čo ste naposledy namaľovali?

Pavol: Koláž na In Art Veritas, tak sa u nás volá koncept maľovania pri víne.

Ingrid: Mám už dlhšie rozpracovaný jeden obraz takej ženy s hlavou v oblakoch, k nemu sa poslednou dobou s obľubou vraciam.

Čo cítite, keď maľujete?

Ingrid: Flow energie, prúdenia z toho, že sa človek maľovaniu odovzdá, úplne vypne mozog. Nechávam sa viesť iba pocitom, že tvorím. Proces tvorenia ma baví na tom všetkom azda najviac.

Pavol: Mňa zase najviac baví, že človek pri tejto aktivite úplne vypne. Ponorí sa iba do toho, čo robí. Potom všetky pocity z neho voľne vychádzajú. Myslím, že každý vie maľovať, stačí sa iba začať.

Aká bola vaša cesta k maľovaniu – ako ste sa k nemu dostali?

Ingrid: Približne pred rokom a pol sme sa boli u Huly na kurze maľovania. Hľadali sme niečo kreatívne a Pali narazil práve na kurzy maľby, tak sme to skúsili.

Pavol: Kvôli stresu. Chcel som utiecť z kolotoča bežných dní.

Ingrid: Ja som sa však chcela naučiť aj maľovať. Vždy ma fascinovalo, ako je možné, že človek dokáže vytvoriť také pompézne diela. V podstate len tak, z ničoho. Možno trochu prekvapivo to bol  nevedený kurz, vybrali sme si návrh a skúsili ho načrtnúť a namaľovať. Po jeho ukončení som sa chcela ďalej zlepšovať v jednotlivých technikách. Najviac mi to však paradoxne dalo obrovskú možnosť relaxu, oddychu. Potom, po kurze som sa po dvoch hodinách z toho zobudila a povedala si: „Wau, neuveriteľne dobré uvoľnenie.“

Pavol: Hoci som chcel primárne utiecť od stresu, vždy som mal rád umenie. Považujem sa za umeleckého človeka. Kedysi som i fotil, takže mám celkom silný vzťah k vizuálnej kráse. Preto nás napadol aj tento koncept: povedali sme si, že bežný človek si nemá kde len tak prísť maľovať. Buď musí ísť niekam na kurz, alebo si doma rozložiť stojan, plátno, štetce, farby… A na to má asi málokto miesto. Na mnohých ženách bolo vidieť, že na kurz maľovania si išli oddýchnuť. Od domácich povinností, od detí, manžela, vyhradiť si iba čas pre seba. A tak vznikla táto myšlienka, ktorá len tak chvíľu existovala, až kým Ingrid nenašla priestor, v ktorom sedíme. Vtedy sme si povedali, že ideme do toho.

 Ako vznikal tento koncept, čo bolo na začiatku?

Ingrid: Rýchlo. (smiech) Už dlhšie som hľadala v našom okolí nejaký priestor, lebo Grösslingovú mám  veľmi rada. A vlastne celé jej okolie. Najprv sme našli priestor, v ktorom bola kaviareň – tá doteraz funguje, chceli ju odstúpiť. Bolo to však fajčiarske prostredie. A keď sme si spočítali náklady, vyšlo nám, že je to malý priestor a investície sú veľké. Keď sme objavili tento priestor, pripadal nám najskôr dosť veľký. Ešte sme celkom nevedeli, čo urobíme vnútri a tiež sme neboli úplne z gastra. Veľa sme zvažovali, ako by sa dal využiť naplno. A práve predná časť sa nám zdala dostatočne veľká pre zdieľaný ateliér, prípadne na kurzy, možno aj na mini podujatie, či už oslavy, alebo workshopy. Zvyšok sme následne dotvárali: Po ateliérovej časti vzniklo podcastové štúdio na prenájom – Podcaster. O tejto časti sme si povedali, že spolu s priestorom aj súvisí, i keď z trošku opačného konca. Je to projekt, ktorý komunikujeme zvlášť, no dáva nášmu konceptu zmysel. Ďalej sme dotvárali barovú a kaviarenskú časť.

Pavol: Toto bola dôležitá otázka pre náš biznis. Vedeli sme, že maľovanie a podcast je pre nás nosná idea, ale aby Artelier dával aj finančne zmysel, tak nesmel chýbať bar. Miesto, kde ľudia, ktorí tu maľujú, nahrávajú podcasty, minú aj peniaze. A vďaka tomu môže tento priestor fungovať.

Sedíme v krásnom priestore, za ktorým je istotne obrovský kus práce. Čo vám dalo najviac zabrať pri tvorbe tohto miesta?

Ingrid: Tým, že nie sme z gastra, bolo pre mňa mnoho vecí úplne nových. Hoci pochádzam z prostredia eventov, tak catering išiel vždy cez samostatný kanál. Veľmi veľa vecí sme sa tu naučili. Jedna vec je rekonštrukcia, máte tu majstrov, umývačka je zle napojená, to sa stáva bežne aj pri rekonštrukcii doma. Do toho sme však nejako zásadne nezasahovali, prerábali sme tu veľmi veľa vecí dokola, kým sme boli spokojní. Gastro je však vec druhá: od návrhu menu cez cenotvorbu, objednávky tovaru až po nastavenie baru. Čo musíme mať pripravené, keď budeme miešať nápoje, čo musíme naučiť zamestnancov a vôbec odkiaľ začať, celý ten princíp a proces. Pre mňa bolo práve toto najťažšie. Našťastie, sme sa mohli spoľahnúť na ľudí z fachu, ktorí nám poradili. Tiež však každý z nich mal trošku inak zaužívaný spôsob práce.

Pavol: Musím povedať, že Tony (Velich, pozn. red.) nám veľmi pomohol, odovzdal nám kus svojho know-how, aby sme mohli pracovať správne a nemuseli sa učiť na vlastných chybách. Je tu tiež Palo Rohárik, ktorý mal predtým svoj podnik Osud a prišiel s dobrými postrehmi – ako sa pozerať na čísla, aby to všetko dávalo zmysel. Pre mňa však bolo najťažšie zariadenie baru. Robilo sa veľa vecí, naraz sa vymýšľalo veľa vecí, potom prišiel Roman zo Špacírky a pýta sa: „Načo tu máte šuflíky? To sa za barom vôbec nepoužíva.“ A my: „Aha.“ Chladničky sme tiež dávali inak, umývačky inak, stále sme niečo menili. Bar prešiel 10 variantmi v priebehu dvoch mesiacov a minuli sme na naň úplne zbytočne veľa peňazí. (smiech) Neviem, či s tým každý bojuje – asi každá prevádzka do určitej miery áno –, ale my zrejme viac.

Vždy až samotná ostrá prevádzka a prví hostia ukážu, čo ešte všetko ešte treba zmeniť, upraviť, zlepšiť.

Ingrid: Na začiatku bola rekonštrukcia problematická i kvôli tomu, že sme trochu menili vizuál. Najprv sme dostali od architekta návrh a niekde v procese, keď už bola vyrobená časť nábytkov, sme trochu zmenili koncept v porovnaní s pôvodným návrhom. Trochu dosť. Stali sa nám však tiež také chyby, že sme vybrali inú podlahu.

Pavol: Vybrali sme si túto, ale nejakým nedopatrením prišla rovnaká, ale farebná. A vyzeralo to veľmi rušivo, ťahalo to oči. “Musíme to prerobiť” povedali sme si, aj keď už bola položená na zemi. Dokopy tu  máme na zemi štyri vrstvy: kachličky, parkety, podlaha, s ktorou sme sa pomýlili a potom táto. Takže sedíme už celkom dosť vysoko. (smiech)

Ingrid: Potom prišli stolári, tým zase niečo nevyšlo, doska na bare sa nám zlomila. Bolo toho naozaj dosť.

A naopak, bolo niečo, čoho ste sa obávali, ale v skutočnosti to išlo oveľa jednoduchšie?

Pavol: Asi ani veľmi nie, ja som taký optimistický – že všetko vyjde.

Ingrid: Aj keď došla korona, tak som si povedala: je tu korona, ideme ďalej. Človek sa skôr nechce nechať odradiť.

Pavol: Išli sme optimisticky stále vpred. (smiech)

Keď bol priestor hotový, prišli ste sem, pozreli sa – z čoho ste mali najväčšiu radosť?

Pavol: Z toho, že je to pekné.

Ingrid: Asi z toho, že sme po roku vo fáze, že máme kvázi hotovo. Už tu nebola konečne tá stavebná špina.

Pavol: U mňa tento pocit – že máme hotovo – prišiel asi pred dvomi týždňami, keď sme namaľovali graffit vonku. Človek príde a už na ulici vidí, že je to pekné, ateliérová je krásna, aj podcast a terasa je absolútny bonus kde si každý povie “wow”. Hoci sa tu už objavili nejaké odreniny, vieme sa postaviť za to, že je to konečne tak, ako sme si to predstavovali. Raz som sedel na terase, prišli dvaja chlapi. Keď ju jeden z nich zbadal vraví: “wau.” Druhý na to: „Dobré, čo? Som ti hovoril.“ To je pre mňa veľké zadosťučinenie, že si ľudia o Artelieri hovoria a vodia sem ďalších, ktorým by sa u nás mohlo páčiť.

Aj v Bratislave ide o celkom netradičný koncept, aké boli prvé reakcie ľudí?

Pavol: Väčšina z toho bola naozaj nadšená.

Ingrid: Nikdy to nie je stopercentné, vždy má niekto nejakú výhradu – napríklad susedia. Sto ľudí, sto chutí.

Pavol: Naši hostia však boli príjemne prekvapení.

Ingrid: Aj z toho, čo všetko tento priestor ponúka, pretože z ulice toho až tak veľa nevidieť.

Máte to tu pestré, čo sa týka hostí? Pretože na prvý pohľad si tu dokáže každý niečo nájsť.

Pavol: Myslím si, že robiť koncept tak, aby sa páčil každému, sa skončí tak, že v konečnom dôsledku sa naplno nebude páčiť nikomu. Verím, že správnou cestou je urobiť niečo pre konkrétnu skupinu ľudí, ktorí sa v nej nájdu. Ale áno, máme to tu pestré. Chodia k nám najmä mladí ľudia, milí, uvoľnení. Vďaka tomu je v Artelieri veľmi príjemný vibe. Človek sem môže hocikedy prísť, a myslím si, že vzhľadom na zloženie zákazníkov, sa tu bude cítiť príjemne. Máme tu štamgasta, ktorý si kúpil členské, veľký introvert, v rohu si maľoval – krásne obrazy –, veľmi však nevyhľadával kontakt, bol skôr utiahnutý, už sa tu trochu udomácnil, prihlásil sa aj na maľovanie pri víne, a tam popíjal víno, vášnivo diskutoval a úplne sa otvoril. To je veľmi fajn.

Meníte ľuďom životy. (smiech)

Ingrid: Áno, to bola aj jedna z myšlienok: vytvoriť komunitu. Komunitu ako takú, alebo komunitný priestor. Ponúknuť príjemný vibe. Miesto kde sa my cítime dobre. Zároveň spájať nielen ľudí z okolia, susedov, ale tiež ponúknuť v rámci Starého mesta niečo výnimočné. Myslím si, že táto ulica si to zaslúži. Je fajn, že sa v Artelieri začali ľudia stretávať. Cítia sa tu dobre a baví ich spoznávať sa medzi sebou.

Okrem kurzov maľovania tu máte i rôzne workshopy, napríklad s Ateliérom Jarabina. Ktorý z nich vo vás zarezonoval?

Ingrid: Postupne to plníme, zatiaľ to ešte stále profilujeme. Prihlásili sa k nám aj dievčatá, ktoré robia keramiku, no vypáliť konečné diela je u nás trochu problém. Henna workshop by v Artelieri mal tiež prebehnúť, okrem toho maľovanie na tenisky, na bundy. Skôr sa sústredíme na kratšie, niekoľkohodinové workshopy, ako je napríklad kurz Kaligrafie. Jarabinu sme oslovili kvôli zostatkovým kvietkom, či by nám vedeli dať na dekor kvety, ktoré im zostanú a v rámci spolupráce navrhli, že by si tu radi robili workshopy. To sa sem krásne hodilo. Zároveň to bol pre nás prvý a najkrajší workshop, ktorý sa tu konal. Radi by sme náš program naplnili ešte väčším množstvom takýchto pekných workshopov.

Aby mohol podnik rásť, rozvíjať sa je potrebné ho posúvať. Aké sú vaše ambície – kam by ste sa chceli posunúť?

Pavol: Krátkodobým cieľom je mať priestor vyplnený kurzami a In Art Veritas, maľovaním pri víne. Ideálne, keby sa štvrtky, piatky maľovalo pri víne, sobota cez deň workshop, večer koktaily – radi by sme sem volali dobrých bratislavských barmanov na hosťovačky. Aby ľudia vedeli, že sem môžu prísť a zažiť koktailovú kultúru. Dobrý barman vás vie „uvariť“, porozpráva vám príbeh o tom, prečo tento drink vznikol a ako. A vy si poviete wau, chcem ešte. V nedeľu sa zase organizujeme brunch. Keď sa sobotná koktejlová párty vydarí, tak môžme rovno pokračovať na brunch (smiech). Až sa nám podarí naplniť kalendár a v Arteliéri bude stále živo, tak sa nám splní náš krátkodobý cieľ. A dlhodobý? Keď sa nám Artelier podarí rozbehnúť podľa našich predstáv, asi by sme zvažovali otvorenie ďalšej prevádzky. Všetko, čoho je viac, dokáže budovať okolo seba komunitu a šíriť to dobré. Snažíme sa vždy podnikať v tom, čo prináša svetu nejakú hodnotu. A myslím si, že Artelier je presne to miesto.