Simona Budinská: „Každý človek ukrýva príbeh a my sa ho snažíme ponúknuť kávičkárom.”

Keď bola na základnej škole, chcela byť herečkou a obetovala tomu všetok svoj voľný čas. Svedomité roky príprav na talentové skúšky však „našťastie“ vyšli nazmar a vďaka tomu dnes nestojí na pódiu, ale za úspešným magazínom nielen ku káve. „Našťastie som pochopila, že na to nemám. Dnes by som bola možno na úrade práce. Za to však písanie slohov pre spolužiakov ma veľmi bavilo a nakoniec ma priviedlo k súčasnej práci,“ hovorí Simona Budinská, šéfredaktorka magazínu Kávičkári.

Úspešný internetový portál už existuje necelých 5 rokov a pravidelne prináša príbehy šikovných majiteľov, recenzie tých najlepších kaviarní, reštaurácií či hotelov, nápady na recepty od známych či menej známych, no rovnako talentovaných šéfkuchárov. Pred Vianocami však z webového prostredia prišla do tlačenej podoby a vznikla jedinečná kniha. Netradičný bedeker pre pôžitkárov je napísaný v dvoch jazykoch – v slovenčine a angličtine, aby bol k dispozícii aj turistom. Kniha je plná krásnych fotografií pre najlepšiu predstavu o kaviarňach a bistrách na Slovensku. Je rozdelená podľa krajov, čo umožňuje ľahkú orientáciu v publikácii aj rýchle vyhľadanie tých najlepších tipov pre posedenie s priateľmi, rodinou či inými pre vás dôležitými ľuďmi.

Online magazín kávičkári.sk funguje už niekoľko rokov. Ako vznikol nápad vydať knihu?

„Mám rada knihy. Mám rada ich vôňu, rada chodím do kníhkupectiev a takisto knihy „ničím“ používaním. Kolieska od kávy na stránkach mojich kníh k ním patria, pretože žijú so mnou môj často hektický život. U nás nebol problém o čom písať- z týždňa na týždeň nám pribúdajú skvelé témy. Skôr šlo o načasovanie a produkciu. To, že kniha bude bedekrom som sa rozhodla až pár dní pred napísaním prvého mailu do vydavateľstva.“

Ako to však bolo na samom začiatku? Prečo si začala s Kávičkármi?

„Musím priznať, že magazín „Kávičkári“ vznikol úplne neplánovane. Predtým som sa venovala PR a marketingu. Myslela som si, že tejto oblasti sa budem venovať tak dlho, ako sa bude dať. Vždy som však mala v pláne vytvoriť si niečo vlastné, čomu sa budem venovať, keď raz pôjdem na materskú dovolenku. Niečo, aby som sa počas materskej nenudila – vtedy som si ešte „naivne“ myslela, že sa budem nudiť (smiech). A v rámci mojej práce som mala veľa stretnutí v rôznych kaviarňach, kde som si vždy dala kávu. Dodnes si pamätám ten deň, keď som mala stretnutie v jednom trojhviezdičkovom hoteli a priniesli mi kávu v šálke, ktorá bola celá špinavá, obliata od kávy. Tak som sa rozhodla si ju odfotiť. Som typ človeka, ktorý si nedáva „hejterské“ statusy na sociálne siete. Vtedy som si to však neodpustila a k fotke na facebook som dopísala: „Čo asi človek môže chcieť za 2 eurá.“ A hneď sa toho chytili viacerí moji kamaráti – novinári a navrhovali mi, aby sme začali fotiť kávy. Povedala som si, že super, poďme do toho a v ten deň som vytvorila na facebooku skupinu „Kávičkári“. Mala som odfotené nejaké kávy a rovno som ich tam zverejnila. Na to mi začali ďalší ľudia posielať svoje fotky a do troch dní sa tam nazbieralo 150 ľudí. Ozývali sa mi aj cudzí ľudia, ktorí sa chceli stať administrátormi skupiny a chceli pridávať svoje príspevky. Niektorí to tak aj robili, ako napríklad šikovný mladý chalan, Tom Blaškovič. Ja som tam však zo začiatku pridávala rôzne „presá“ a myslela som si, že je káva ako káva až som prišla do kontaktu s profesionálnymi ľuďmi z kávového sveta. Až oni ma naučili rozdiely medzi kávami, že výraz „preso“ neexistuje, ale je to espresso a pod. Dokonca jeden človek, ktorý nás sledoval od začiatku – Rami Kotroch – ma zavolal k sebe do firmy a urobil mi mini kávové školenie. Najskôr som „pozerala ako puk“ (smiech). Uvedomila som si však, že má potenciál venovať sa tejto skupine, ale nemôžem tam naďalej dávať hlúposti. Medzitým som si urobila baristické školenie u Stana Cibuľu, aby som naozaj začala rozumieť tým mojim „kávičkárom. Mojich kolegov zas neskôr vzal “do parády” náš dobrý priateľ Šimon Staš, z Bazzary.”

Vráťme sa však k začiatkom. Stále to bola iba skupina na sociálnej sieti…

“Áno, bola to skupina, ktorá neustále rástla, v podstate bez pričinenia. Ľudia pribúdali, pridávali vlastné príspevky… A ja som premýšľala, čo s tým urobím ďalej. Ako prvé mi napadla aplikácia. Keď som si však dala urobiť návrh ceny, zistila som, že na aplikáciu nemám prostriedky. Taktiež som v tom nevidela žiadny biznis model, nevedela som, ako by sa mi mohla vrátiť moja investícia. Nechala som to teda tak. Naďalej som sa venovala svojej práci. Popritom som ešte písala cestopisy pre jednu cestovnú kanceláriu, a tak som sa dostala k písaniu článku o Armani Hoteli v Dubaji. Za tento článok mi jeden magazín nezaplatil honorár a mňa to vtedy nejak nakoplo: napíšem niekomu šesťstranový exkluzívny článok, dodám krásne fotografie, pracujem na tom skoro týždeň a viac-menej nič z toho. Rozmýšľala som nad tým, prečo to píšem pre niekoho iného. Veď viem všetko, čo potrebujem na vytvorenie online magazínu: som novinárka, pracujem v online prostredí, dokonca som stála pri začiatkoch Pricemania Academy, čo je séria školení o všetkom, čo potrebujete vedieť o podnikaní v online prostredí. Ja som všetky absolvovala… Mala som vedomosti o online marketingu, ako vytvoriť dobrú stránku tak, aby fungovala. A ešte som mala aj okolo seba aj ľudí, ktorí mi ju vedeli spustiť.”

Čo teda nastalo ďalej, po rozhodnutí „ísť do toho“?

“Vôbec som nepremýšľala nad názvom, vedela som, že využijem aj skupinu „kávičkári“ a urobím z toho magazín. Prvý článok bol o mojej návšteve kávových plantáží na Mauríciu. Oslovila som tiež Ramiho Kotrocha, aby mi napísal niekoľko článkov o druhoch kávových nápojov a podobne. A potom som pomaly začala s recenziami. Od začiatku som však vedela, že chcem mať na stránke iba naozaj dobré prevádzky. Pár som si ich vytipovala a navštívila a neprešli ani 3 mesiace a začali nás prevádzky samy oslovovať. Bola som veľmi prekvapená, pretože to od začiatku fungovalo: napísali sme článok a ľudia naozaj naň reagovali a naozaj do tých kaviarní išli. Pritom čítanosť stránky bola zo začiatku iba pár stoviek ľudí. Myslím si však, že sme trafili presne dobrú cieľovú skupinu, a preto mala naša stránka väčší zásah ako možno niektoré väčšie médium. A tak je to doteraz, s tým rozdielom, že keď spočítam všetky médiá, ktoré náš obsah preberajú, hýbeme sa niekde na čísle okolo 600 000 čitateľov mesačne, čo je neskutočné číslo.”

Spomínaš, že prevádzky sa samy ozývajú a chcú, aby o nich Kávičkári písali a zároveň, že si od začiatku chcela v magazíne iba pozitívne recenzie. Ako toto funguje?

“Vyberáme si. Napriek tomu, že nás podniky oslovia, vyhodnotíme, či má zmysel venovať sa im. Už sme aj niekoľko prevádzok odmietli.”

Čo bolo dôvodom na odmietnutie niektorých prevádzok?

“Napríklad to zariadenie nemalo žiadnu atmosféru, „ducha“. Alebo sme mali pocit, že funguje ako spred pätnástich rokov. Všetko pôsobilo „retro“, ale nie zámerne naštylizované, ale práve, že „zaspali dobu“. Prípadne priestor bol krásny, ale ich čašníčky boli „ofučané“. Jednoducho to nebolo niečo, s čím by som sa rada pochválila. Prevádzky, ktoré máme na stránke a ktoré som dala do knihy sú naozaj dobré, majitelia začínali od piky. Aj keď sú to prevádzky s dlhoročnou tradíciou, sledujú súčasné trendy. Vždy ponúkajú chutné koláče, dobrý servis kávy a taktiež vzdelávajú svojich zamestnancov. Takisto sú majitelia zväčša prítomní v prevádzkach, nielen ako investori, ale držia ochrannú ruku nad vlastným miestom.

Nie vždy to znamená, že majiteľ kaviarne priamo obsluhuje zákazníkov. Niekto do nej hľadá na bazároch rekvizity, aby zohnal štýlové kúsky za super peniaze, iný vyrobí lampy, hoci je pôvodným povolaním programátor. Vždy sa však aktívne zapájajú do chodu svojich podnikov. A vkladajú do nej nielen peniaze, ale najmä svoj čas a dušu.”

Okrem náhody so zverejnením nie práve lákavej kávy však máš aj v rodine blízko ku gastronómii.

“Áno, moji rodičia, tety i krstní v tejto oblasti pracujú a pracovali celý život. Mama kedysi otvárala hotel Fórum a dnes má cateringovú agentúru Food and the city. Otec pracoval na vedúcich postoch v rôznych hoteloch na Slovensku aj v zahraničí – napríklad v hoteli Danube či hotel Schloss Hotel Wilhelminenberg. V roku 1989, keď sa otvorili hranice, odišiel môj otec rovno pracovať do zahraničia. Bol mladý, neovládal dobre reč. Nechal doma nás so sestrou a mamou, a šiel pracovať na sezónu. Bolo to vtedy náročné. Práve minule sa mi dostal do rúk list, ktorý nám písal domov, keď odišiel na prvú sezónu do Álp. Opisoval v ňom, ako nás vtedy vnímali domáci Rakúšania– vedeli, že sme to mali za iného režimu veľmi ťažké, že máme nedostatok prostriedkov a radi sa podelili o niektoré veci, čo už nepotrebovali, prípadne pre nich nebol problém zaobstarať si nové. Otec od svojho šéfa dostal lyže a celú novú výstroj, aby si mohol vychutnať svahy Álp. Vďaka tomu sa naučil parádne lyžovať. Dostalo sa mu toľko lásky len za to, že bol zo Slovenska a snažil sa pracovať. Niekedy si na toto so smútkom spomeniem, keď vidím ako sa nadradene správame voči iným národnostiam.”

Ty si vyštudovala novinárčinu a zažila si aj pár profesijných omylov, dokonca pádov.

“Vyštudovala som žurnalistiku v Nitre a už počas školy som pracovala v niekoľkých magazínoch, dokonca neskôr aj v bulvári. Neskôr sa však ukázalo, že na písanie bulvárnych článkov „nemám bunky“ a v redakcii som skončila. Vtedy som sa dostala do PR agentúry, kde som sa po prvý raz v realite stretla s týmto pojmom. Nenatrafila som však na šéfku s dobrými manažérskymi schopnosťami, dá sa povedať, že som sa dostala do štádia, že som sa jej až bála. Rada a často kričala, ponižovala svojich zamestnancov. Nie každý vie viesť ľudí a motivovať ich. Opäť som si vypočula, že na tú prácu nemám. V tomto prípade som však vedela, že to tak nie je a veľmi ma to nakoplo. Znovu som si poslala životopisy a dostala som sa do online portálu Pricemania. Tam som stretla prvého šéfa, ktorý bol aj naozaj dobrým manažérom, Michala Krála. On ma naučil, že do dobrých ľudí treba investovať – nielen čas a peniaze, ale treba ich učiť a vzdelávať.“

Po istom čase si však túto prácu opustila…

„Áno, v Pricemanii som prežila top obdobie, mala som možnosť kreovať, podieľať sa na super projektoch. Avšak dostala som sa až na strop a už som nemala kam rásť, tak som cítila, že je čas odletieť. Navyše som dostala skvelú ponuku, ktorá síce medzičasom nevyšla, avšak posunula ma ďalej. Chcela som zostať na voľnej nohe a tvoriť PR niekoľkým klientom. Môj vtedajší snúbenec, teraz už manžel, ma veľmi podporil a vďaka tomu sa naplno venujem Kávičkárom.“

Ako sa rozšírila redakcia a kto je dnes jej súčasťou?

„Vďaka môjmu synovi som spomalila a naučila som sa delegovať prácu na iných. V minulosti som vždy bola najradšej, keď som si všetku prácu urobila sama. Mladších ľudí, ktorých som aj sama prijala, som nejak podvedome stále brala ako konkurenciu. Až vlastný projekt ma naučil zadávať prácu iným a nebáť sa mladších ľudí. Viem, že mi pomôžu a nikto ma na mojej pozícii neohrozí. Ja som sa manažérkou nenarodila, musela som sa ňou stať. Povedala som si, že sa musím obklopiť veľmi šikovnými ľuďmi, aby môj projekt rástol. Preto do nášho magazínu prispieva napríklad Mirka Germanová, ktorá píše aj pre New York Times. Dlhšie som sledovala jej prácu a blog, má príjemné vystupovanie a oslovila som ju. Taktiež pre nás píše zhodou okolností moja sesternica Branislava Hronská, ktorá je autorka štyroch kníh a pracuje ako dramaturgička detských relácií pre TV Joj.  Ďalšou dôležitou súčasťou nášho tímu je Augustína Markocsyová. Ona k nám ako jediná prišla už ako študentka, ale prekvapila ma veľmi dobrými komunikačnými a organizačnými schopnosťami. Pôvodne som ju prijímala na výpomoc ako podporu pri všetkej administratíve, ale ukázala sa ako plnohodnotný človek v každej oblasti. Novou členkou nášho tímu je Zuzka Hluchová, ktorú môžete poznať zo skvelého blogu travellisimo. So Zuzkou nás kedysi spojil jeden konkurz do RTVS, ktorý sa síce nevydaril, ale našli sme si tam mnoho skvelých priateľov. A aspoň na facebooku sme zostali v kontakte.

Dovolím si povedať, že pracujem iba s profesionálmi. Poznám už každého štýl a vždy sa snažím na klienta „nasadiť“ toho správneho redaktora, aby sa obe strany cítili komfortne.

Veľmi dôležitou súčasťou tímu sú aj fotografi. Nosným pilierom projektu je jednoznačne Ondrej Bobek.”

Váš obsah preberá netradične viac médií. Iní sa o niečo takéto snažia, vy to máte akosi automaticky. Čím to je?

„Magazín kávičkári.sk od začiatku prináša nový vlastný obsah a nikdy nechcel preberať cudzie správy ani fotografie. Je to oveľa zaujímavejšie, al samozrejme aj veľmi časovo a finančne náročné. A taktiež som mala tento cieľ, že nás budú preberať iné médiá. Prvé médium – bratislavský Kuriér – som oslovila ja, ale postupne prišli žiadosti aj z ďalších, ako Hospodárske noviny či HoReCa magazín. Tiež naše články preberá portál StartItUp.sk, ktorý sa mi veľmi páči, sama ho rada čítam a sadli sme si aj ľudsky.“

Vráťme sa ešte späť ku knihe – čo ťa pri jej tvorení prekvapilo?

„Na začiatku som si myslela, že by som možno vedela knihu vydať aj sama. V procese som si však uvedomila, že napriek tomu, že už dlho píšem na portál, je to úplne iné a práca s vydavateľstvom mi veľa dala. Preto som rada, že sme boli s vydavateľstvom na rovnakej „vlne“ a spolupráca bola fajn. Napríklad, taktiež korektorská práca je veľmi dôležitá. Som teda veľmi rada, že som na knihe spolupracovala s profesionálmi. Ako som začala knihu tvoriť, hľadala som tiež partnerov na spoluprácu. Od začiatku som totiž vedela, že by som honorár z knihy rada venovala OZ Vagus. Pre mňa táto kniha nie je nástroj ako zarobiť, je to skôr na zviditeľnenie značky a pomoc pre kaviarne a bistrá. Mnohé z podnikov ani nevedelo o tom, že sa tam nájdu. Nie je to platené práve preto, aby sme si zachovali neutralitu. Pre pokrytie nákladov sme využili sponzorov, ktorých som nemusela oslovovať, sami sa ponúkli, že nám pomôžu, pretože verili v tento projekt. Hneď od začiatku som mohla rátať s finančnou pomocou od Bazzary, kvalitných filtračných kanvíc Brita, či kokosovej vody, ktorá je naozaj asi najlepšia akú som kedy pila, Redcoco. Mala som šťastie aj na grafika, Adama Bobra, ktorý je mimochodom tiež čiastočne z gastro oblasti- má úžasnú aplikáciu na rezervačný systém pre hotely a reštaurácie Resitnow a pre nás urobil grafiku na celú knihu. Čiže aj títo partneri súvisia s našou témou a nie je to iba o preplatení nákladov na tvorbu knihy za každú cenu.”

Podľa čoho boli vybrané kaviarne a bistrá, ktoré sa dostali do knihy?

“Všetky prevádzky spomenuté v knihe sú časom overené, nie sú to úplne nové podniky. Najťažšie bolo vybrať prevádzky z bratislavského kraja, pretože ich tu je najviac a nechceli sme, aby bola celá kniha iba o Bratislave. Tu sme teda museli prihliadať nielen na dobrý servis – kávu a koláče, ale aj na obsluhu, dizajn, lokalitu. Viackrát sme tieto podniky navštívili a nakoniec sme horko-ťažko vybrali 13. Určite sú však ďalšie skvelé prevádzky, ktoré sa, bohužiaľ, nedostali cez sito. Možno dostanú priestor v nejakej ďalšej knihe, ale určite si ich môžu čitatelia vyhľadať na našom portáli. Pri výbere som okrem svojich redaktorov spolupracovala aj s rôznymi odborníkmi z oblasti kávy či gastronómie, ktorých som spomenula aj v tiráži knihy.”

Aké sú ďalšie plány Kávičkárov?

“Prinášať aj naďalej skvelé témy, rozhovory a reportáže. Ale máme aj novinku. Momentálne pracujeme na ďalšej knihe. Bude to veľmi veľká vec a spôsobíme ňou menšiu revolúciu, ktorá bude mať verím tomu veľmi pozitívny dopad. Je to (ne)učebnica pre gastronómov a ľudí, ktorí by radi v gastronómii pracovali. Rozoberieme si témy od etikety, marketingu, technológii, ale samozrejme aj kávy i jedla a nebude chýbať ani osobnostný rast. Osobne si myslím, že zamestnancov treba motivovať už od mlada a treba im ukázať, že keď veci robíme poriadne, všetko sa dá. A aj to, že nemajú sa dobre len manažéri, ale aj čašníci, či pomocní kuchári môžu žiť plnohodnotný a spokojný život. Aj preto by som chcela, aby súčasťou tej ďalšej knihy bola aj konferencia pre študentov a mladých (aj duchom) podnikateľov s motivačnými prednáškami od osobností gastronómie. Momentálne pre tento projekt hľadáme partnerov, ktorí by vedeli podporiť túto krásnu myšlienku a pomohli by nám pracovať a zlepšiť služby v oblasti gastronómie. Pretože to naozaj chceme veľmi urobiť, lebo za tým celým vidíme hlbší zmysel. Ako vravia naši priatelia zo StartItUp.sk, robíme to skrátka inak.”

Text: Branka Hronská

Foto: Ondrej Bobek, Kristína Brezinová- Rídekyová- http://fashionphoto.sk