Rodina Melicherčíková: Chceli sme ľuďom dať miesto, kde môžu zažívať krásne chvíle a môžu byť štastní

Už ako malé dievčatko zbierala prospekty z hotelov a ponúkala svojim rodičom a blízkym ubytovanie či zájazdy. Práca v cestovnom ruchu bola pre ňu snom, v romantických detských predstavách vystupovala ako riaditeľka hotela, rozprávala sa s hosťami a spríjemňovala im deň. Vyskúšala si prácu aj vo veľkom hoteli, tá sa však výrazne líšila od toho, ako si ju predstavovala. Aj preto sa dnes Lucia Melicherčíková stará o tri chaty Urbanove sestry nad Čiernym Balogom, ktoré vybudovali a zariadili spoločne s rodičmi. Ako sa zrodil tento nápad, čím je Horehronie výnimočné a prečo si pamätá na svojich prvých hostí?

Keď malý chlapec vidí muža prechádzať sa v skafandri po Mesiaci, povie si: „Budem kozmonautom.“ Vaším snom bolo pôsobenie v cestovnom ruchu, pamätáte si na moment, keď sa tento sen zrodil?

Lucia: Asi to bolo niekedy na strednej škole. Keď sme išli niekam na výlet, exkurziu, bola som vždy medzi prvými, ktorí sa hlásili, že idú. Zapájala som sa tiež do množstva projektov. A cestovanie bolo pre mňa odmalička vášňou a radosťou. Hovorila som si teda, že toto je asi cesta, ktorá je pre mňa najlepšia. Čo sa týka hotelierstva, v tom ma potom už ovplyvnila vysoká škola.

Mama: Keď tak rozmýšľam, raz sa ma jedna pani opýtala: „V detstve sa tvoria sny a plány, spomeňte si teda, na čo sa vaše dieťa hralo – jedno sa hrá na učiteľku, druhé na lekárku.“ Keď som sa vtedy spätne vrátila, tak kdekoľvek sme boli spolu – či už na Slovensku, alebo v zahraničí – Lucka si zo všadiaľ  brala prospekty. Prišla domov, zakladala ich do eurobalov a veľkého šanónu. A keď som prišla k nej do izbičky, hrala sa s nimi a ponúkala mi ubytovanie. Vtedy som si uvedomila, že to bolo jasné už od detstva.

Lucia: Pamätám si, že som ako maličká bola so starkou na dovolenke a chodila som po hoteloch a pýtala sa: „Dobrý deň, máte prospekty?“

Mali ste aj jasnejšiu predstavu, čo by ste konkrétne chceli robiť?

Lucia: Pôvodne som si predstavovalo, že budem riaditeľkou veľkého hotela, budem všetko manažovať. (smiech) Ale toto, čo teraz robím, je pre mňa úplne ideálny stred. Zažila som, ako sa pracuje vo veľkom hoteli, skúsila som si to a prišla na to, že to nie je úplne pre mňa.

Po škole smerovali vaše kroky kam?

Lucia: Po vysokej škole to bol hneď Grand Hotel Vígľaš, tam som pôsobila na obchodnom oddelení. To bola pre mňa však iba ročná zastávka, následne prišiel tento plán na Urbanove chaty. Kariéry v hoteli som sa potom veľmi rýchlo a ochotne vzdala.

Viem o vás, že ste boli aj vo Francúzsku v malom hoteli, kde ste sa hlásili na pozíciu asistenta riaditeľa a recepčnej a namiesto toho ste skončili skôr ako chyžná a servírka.

Lucia: (smiech) Áno, vďaka tomu mám možno aj prehnanejšie nároky na upratovanie. Bola to však pre mňa skúška ohňom, štyri mesiace vo Francúzsku, ťažké štyri mesiace. Naši ma boli pozrieť a ešte dnes hovoria: „Prečo sme ťa odtiaľ nezobrali.“ (smiech) Človek si niečo vyskúša, niečo zažije a posúva ho to zase ďalej.

Vtedy to bolo zrejme trpké, ale s odstupom času, ako hodnotíte túto skúsenosť? Dala vám niečo?

Lucia: Už by som tam druhýkrát nešla. (smiech) Ale určite áno, vyskúšala som si pozície, na ktoré by som sa ako vysokoškoláčka nehlásila. Zažila som, aké to je náročné. A aj vďaka tomu teraz viem oceniť prácu ľudí, ktorí pôsobia v hotelierstve.

Všetko sa zmenilo, keď ste si boli spoločne s otcom a mamou pozrieť toto miesto.

Lucia: To, že chatky vznikli, je hlavne vďaka môjmu ocinovi. A trochu i vďaka zhode okolností – dostal ponuku na kúpu tohto pozemku. Potom nás sem zobral a nám sa tu veľmi páčilo.

Otec: Pracujem v oblasti stavebníctva, riešime developerské projekty. Jeden známy ma oslovil, že má na Balogu pozemky, blízko pri vleku, krásne miesto a či by som nechcel niečo vymyslieť. Vtedy som si pomyslel: „Balog? To je dosť ďaleko.“ Ani som netušil, čo by tu mohlo byť. Ale povedal som si, že to pôjdeme pozrieť. Keď sme sem prišli, okamžite ma to zaujalo. Bol tu pokoj, ticho, krásne výhľady. Vtedy som bol rozhodnutý, že by som do toho išiel. A vtedy…

Mama: Som sem zobral ženy. (smiech)

Otec: Zaujímalo ma, čo by si tu vedeli predstaviť. Boli viac-menej dva varianty: buď sa to postaví a predá, alebo sa to bude aj prevádzkovať.

Lucia: Toho som sa hneď chopila: „Dávam výpoveď a odchádzam sem.“

Otec: Lucka sa toho zhostila. Dohodli sme sa, že my to postavíme, zariadime a ona to tu bude prevádzkovať. A tak to aj funguje.

Keď ste sa dozvedeli, že idete do toho, budete stavať tri chaty, ktoré budete prevádzkovať. Aké ste mali pocity?

Lucia: Strašne som sa tešila. Bolo to pre mňa splnenie sna. Budem môcť riadiť, budem sa môcť stretávať s ľuďmi, budem si robiť veci v oblasti, v ktorej som vždy chcela pôsobiť, ale podľa seba. Nikto na mňa nebude naliehať, že takýto máme ročný plán, takýto máme marketingový plán a musíme sa ich držať. Spravím si svoje vlastné plány a budem ich plniť tak, ako budem cítiť. Nie podľa čísel, ale skôr podľa odozvy od ľudí a mojich vlastných pocitov. Aby to išlo prirodzene.

To je aj skvelá príležitosť plniť si predstavy o tom, ako viesť hotel.

Lucia: Áno.

Otec: Skeptický som bol skôr ja. Tým, že sme vedeli, aká je to poloha, hovorili sme, že spropagovať toto miesto bude stáť veľa úsilia. Pýtali sme sa Lucky, či to chce podstúpiť, no nedala sa odhovoriť. Musím povedať, že toto, čo dokázala za necelý rok, som nečakal. A som veľmi prekvapený. Nechcem, aby to vyznelo lacne, ale som na Lucku naozaj veľmi hrdý. Skutočne tu obetovala veľký kus samej seba a vrátilo sa to.

Lucia: Mne sa veľmi páči, že keď ľudia prídu, hovoria, že nás tu je cítiť. Skutočne sme sa sem snažili vložiť naše srdce. Každý z nás sem dal kúsok seba – ocino sem chodil kontrolovať stavby, potom to boli hodiny strávené na internete, kde sme pozerali čo kde ako: aký kus nábytku sa sem bude hodiť. Preposielali sme si to s maminou, aby bol interiér dotiahnutý do posledného detailu. A keď prišiel čas a mali sme otvárať, povedala som si: „Tak a teraz to je už iba na mne.“

Máte mladšieho brata, voláte sa Melicherčíková, prečo teda názov Urbanove sestry?

Je za tým celý príbeh. Odmalička som zbierala letáky, ale strašne rada som aj vymýšľala príbehy. Takto vznikol aj tento. Legendy hovoria, že Horehronie bolo kedysi plné zbojníkov a jedným z nich bol aj Urban. Práve podľa neho je pomenovaný aj vrch nad našimi chatami. Potom už začala pracovať moja fantázia. Málokto vie, že Urban mal aj tri sestry. Boli to trojičky, ktoré mu pomáhali s jeho zbojníčením. Keďže boli nerozpoznateľné, vedeli všetkých veľmi dobre prekabátiť. Len tí, čo ich dobre poznali, vedeli, že každá zo sestier je úplne iná. Také sú veru aj naše chaty. Na prvý pohľad úplne rovnaké, no len ten, kto vstúpi dnu zistí, aké sú naozaj.

Dopočul som sa, že mamina pomáhala s interiérovým dizajnom.

Mama: Áno, to je moja srdcovka, ktorou sa ale vôbec neživím. Pôvodne sme chceli všetky tri chaty rovnaké, ale potom ocino povedal: „Prečo všetky rovnaké? Nech si každý nájde svoje štýl.“ Fú, to bude náročné, pomyslela som si. Jednu som si vedela predstaviť, zopakujem všetko trikrát a bude to „ízy“. Ale keď každú budem musieť zariadiť v inom štýle – boho, industrializmus, klasika –, tak to mi dá zabrať. Väčšina kúskov je z internetu, prehľadala som množstvo stránok. Zaujímavosťou je, že ľuďom, keď sem prídu, sa najviac páčia hojdačky. Práve tie boli prvou vecou, ktorú sme kúpili. „Luci, ešte nemám konkrétnu predstavu finálnej realizácie, ale viem, že toto musím mať,“ povedala som dcére, keď som ich objavila.

Ktorá z nich je vaša obľúbená, kde najradšej trávite čas?

Lucia: Dlho som rozmýšľala o tom, ako by chaty mali vyzerať. Nejaký nábytok sme mali už kúpený a potom som ešte hľadala, čo by sa mne osobne veľmi páčilo. A vtedy som našla boho štýl! Hneď som mamine poslala pár obrázkov so slovami: „Mami, musíme mať jednu takúto chatu.“ A potom sme kupovali, kupovali, skladovali sme to v garáži a potom sme už vlastne ani sami nevedeli, čo máme. Keď sme po roku začali nábytok vybaľovať, tak sme hovorili: „Jééj, toto je aké pekné.“ Takže ja som doma určite v boho štýle.

Mama: Mne sa páčia všetky tri, no keď sem prídem, tak boho je takmer vždy obsadená. Tam sme asi ani netrávili voľný čas. (smiech)

Lucia: V industriálnej je zase super, že tam je najväčší gauč. Keď sme tu ako rodina, všetci si naň ľahneme a máme úplnú pohodu.

A ľuďom?

Lucia: Tiež táto boho. Je taká iná, aj keď sme sa všetky snažili zariadiť tak, aby boli niečím výnimočné. Neviem však, či som podobný interiér videla v chate na Slovensku.

Čo najradšej robíte, keď tu oddychujete?

Lucia: Niekedy som tu a čakám na hostí – veľakrát sa mi stane, že docestujem zo Zvolena a nie vždy sa dajú plány na minútu presne zladiť s hosťami –, veď aj my sme minule meškali tri hodiny, keď sme išli s rodičmi. Vtedy si sadnem na hojdačku a len tak sa pozerám von oknom. Veľakrát sa stáva, že som tu len tak. Nič nerobím a voľne existujem. Tých úplne pohodových chvíľ je však zatiaľ ešte málo.

A v okolí máte vytypované čo pre svojich hostí?

Lucia: Dlho som nebola v skanzene Vydrovo, a keď som sa tam bola pozrieť, zostala som veľmi prekvapená, aké to tam je pekné. Či už sem ide rodina, pár, alebo partia ľudí, prídu si tu na svoje. Chodník a les sú vo Vydrove naozaj krásne. Mám veľmi rada prírodu, tak ma to sem ťahá. Je tam malé múzeum, deti sa vyfotia pri mašinkách, môžu sa odviezť aj z centra Balogu čiernohronskou železničkou priamo do Vydrova.

Mama: Je tam tiež veľmi veľa edukačných vecí – deti sa naučia rozpoznať stromy, listy, zvieratá.

Lucia: Nechýba ani chodník, na ktorom sa vyzujete a idete bosý po kameňoch, kôre, potoku.

Mama: Veľa ľudí na Slovensku ani netuší, že takéto krásy máme v našej krajine. Deti tu majú celý deň čo robiť a hovoria stále iba: „Wau, wau, wau.“

Ako vnímate Horehornie?

Lucia: Je tu taký inakší pokoj ako v Tatrách. Viem si predstaviť, že Horehronie je ideálny kraj na vypnutie od každodenných starostí a načerpanie novej energie. Napríklad Sihla je krásna – dve hodiny idete a nestretnete nikoho, možno okrem medveďa. (smiech) Minule mamina vravela, že u nás stretla hosťa, ktorý oddychoval na terase, sedel sám, pil kávu a len tak bol. Užíval si život.

Mama: Večer je tu nádherná obloha. Keď nepozeráme do krbu, sledujeme hviezdy, pretože tu nie je svetelný smog. Keď som tu bola raz večer s opravárom umývačky riadu, hovorila som si: „Nejdem domov, ostávam tu.“

Otec: Dá sa tu vyžiť v každom smere – cyklistika, turistika. Sú tu aj nenáročné trasy. V zime sa dá lyžovať, trošku nás brzdí stredisko nad nami, ktoré je na predaj už nejaký čas a nevie sa to rozbehnúť. Poblíž je tiež Chopok, Srdiečko, Mýto pod Ďumbierom, Tále. To je v dosahu nejakých 20 – 30 minút autom.

Lucia: Moja skúsenosť je taká, že toto leto ľudia zatiaľ len skúšali. Prišli na dve noci, aby si to u nás vyskúšali, a keď odchádzali, hovorili: „Krátko sme boli.“ Horehronie nie je ešte podľa mňa tak spropagované, ľudia často nevedia, čo ich tu čaká. Keď sem prídu, dostanú od nás akýsi manuál, kde je zhrnuté, čo všetko môžu robiť a kam sa dá ísť.

Máte otvorené rok. Ako dlho vám trvalo, kým ste sa dostali do povedomia ľudí?

Lucia: Musím povedať, že to je možno aj o nastavení. Bola som presvedčená, Chaty Urbanove sestry budú fungovať a spravím pre to všetko. Nepripúšťala som si neúspech. Rozprávali sme sa aj s ocinom a pýtal sa, čo urobím, keď sa stane toto alebo toto. Hneď som mu povedala, že nie! To sa nestane, pôjde to. Mali sme otvorené asi mesiac a napísali nám Adam a Kristína Suchánkovci, či by nemohli prísť. Vtedy som ešte len začínala Instagram používať, no už som mala prehľad, ako to dokáže fungovať. Napadlo mi, že keď mi napísali sami od seba, nech prídu a nech urobia príspevky tak, ako sa tu naozaj sami cítia. Chcela som len, aby ukázali ľuďom, ako sa u nás majú. A to malo obrovský zásah. Aj keď som si pozerala ich videá, videla som, že im tu bolo skutočne dobre. Toto zrejme bolo oveľa lepšie ako platená reklama v novinách. Touto cestou by som im chcela ešte raz poďakovať.

Pamätáte si svojich prvých hostí?

Lucia: Úplne prvými hosťami bola mladá partia z Česka. Máme tu aj dymový senzor a o jednej v noci som sa zobudila, že mi zvoní telefón, lebo sa zapol alarm. „Preboha, horí nám chata,“ ale našťastie si iba varili a niečo pripiekli. (smiech)

Mama: Známi sa nás aj pýtali: „Máte tri chaty, môžu tu byť tri rôzne partie úplne cudzích ľudí a máte iba jeden altánok, nie je to problém?“ Povedali sme si však, že táto doba je taká, že každý príde domov, zatvorí sa do bytu, tak poďme skúsiť ľudí spájať. A naozaj, vznikli tu naozaj pekné priateľstvá: hostia si spolu opekali, deti sa hrali na lúke a pri odchode si vymieňali adresy, objímali sa.

Otec: Kto chce, ten sa môže zavrieť. (smiech)

Čo máte na svojej práci najradšej?

Lucia: Prácu s ľuďmi, aj keď je niekedy trošku náročná, ale viem, že je to presne to, čo som vždy chcela robiť. Dať ľuďom miesto, kde môžu zažívať krásne chvíle a môžu byť šťastní. Radosť v očiach našich hostí je pre mňa najkrajším poďakovaním.

Aké sú vaše plány do budúcna?

Lucia: Veľmi by som chcela, aby sa hostia k nám radi vracali. A tiež si želám, aby sa ľudia dozvedeli o nás – nielen o našich chatách, ale o celom Horehroní. Túžim, aby ľudia zistili, ako je tu pekne. A že Horehronie je naozaj kraj, ktorý sa oplatí navštíviť. Radi by sme tiež pokračovali v spolupráci s regiónom. To sú také naše vízie a plány do budúcna.

Chaty Urbanove sestry nájdete aj na instagrame.

Text: Tomáš Turek

Foto: Tomáš Turek