Ladislav Ďörď z vinárskeho rezortu Château Rúbaň: Máme vinársky unikát

Hlavná práca sa stále deje vo vinohrade, technológiami však vieme víno udržať dlho kvalitné, hovorí vinár telom aj dušou Ladislav Ďörď z vinárskeho rezortu Château Rúbaň. Región Strekov na južnom Slovensku je okrem dobrých podmienok na pestovanie hrozna, známy aj odrodami novošľachtencov, čo odborník považuje za slovenský unikát. A my po ochutnaní, to môžeme len potvrdiť.

Dnešná výroba vína už často nie je len o obyčajnom “vinárčení”, ale aj o práci s technológiami.

Áno, v jednoduchosti by sa dalo povedať, že už nie sme len vinári, ale aj technológovia. (úsmev). Gro celej práce sa však stále deje vo vinohrade, musíme to nechať aj na prírode. Našou úlohou je potom s hroznom v pivnici čarovať, ale tým nemyslím nasypať do neho čo najviac enzýmov, ktoré dokážu všetko. Hlavným cieľom ostáva zachovanie kvality a tiež odrodovosti – veď nechceme napríklad z Rizlingu urobiť Chardonnay, však? Ja osobne som si dal za úlohu ukázať, čo ponúka a čo dokáže tento južnoslovenský a najmä strekovský región, keďže tu máme ideálne podmienky na pestovanie veľmi kvalitného hrozna. Je to obrovská výzva, máme jednu šancu každý rok, keď oberáme hrozno a musíme vychádzať zo skúseností, ktoré sme nabrali predtým.

Zvyknete hovorievať, že keby ste mali ešte viac času, dalo by sa z vína vytiahnuť ešte viac. Ako to myslíte?

Čoraz viac cestujem za vínom aj po svete a pociťujem, že naše vína nie sú horšie, akurát musíme popracovať na tom, aby boli dlhoveké. Samozrejme sú odrody, ktoré sú na to určené a niektoré vôbec, receptúry tiež poznáme, ale potrebujeme na to čas. Aby víno dlhšie vydržalo, musí dlhšie zrieť.

Región Strekov je okrem svojich dobrých podmienok známy aj pestovaním odrôd tzv. novošľachtencov. Je pre vás česť môcť pracovať s nimi?

Určite. Veď zoberte si, že taký Cabernet Savignon už majú všetci, ide pomaly do úzadia, podobne je to so Chardonnay. A my sme preslávení tým, že sme zástancami novošľachtencov, ako je Mília, Noria a Svoj sen, keďže tu máme pána inžiniera Ondreja Korpása, jedného z najuznávanejších šľachtiteľov v Československu. Avšak, a nie je to len môj osobný názor, ale aj názor slovenských vinárov, s nimi bohužiaľ dieru do sveta neurobíme. Slovensko je maličké, máme len zopár tisíc hektárov a z týchto odrôd sa vyrobí len zopár tisíc fliaš. Sme “smädný” národ, vypijeme to sami, nie to ešte posielať do zahraničia (úsmev). A tiež sa nedajú pestovať len tak hocikde, boli vyšľachtené na naše podmienky.

Nie je však jednoduché dopestovať takúto odrodu a dlhodobo ju udržiavať.

Veľmi málo sa o tom hovorí, ale vždy, keď sa niečo podarí vyšľachtiť, treba to aj dlhodobo aj niekoľko rokov skúšať, kým sa dostaneme ku konečnej odrode. Hoci niektoré boli vyšľachtené vo Veľkom Krtíši alebo v Bratislave, no keby neboli odskúšané tu, tak by neexistovali, takže ich domovom je tento región. Je to vždy riziko, keď idete vysadiť vinohrad, nie je to na rok či dva, veď prvé tri roky ani nie je úroda. Väčšnou vysádzate tak na 20, 30 či až 50 rokov, keď to urobíte dobre. Keď urobíte chybu, toľko rokov to budete trpieť. Preto tak rád robím s pánom Korpásom, on lepšie pozná tieto odrody, keďže s nimi robí mnoho mnoho rokov. Ale nikdy nemal možnosť víno spracovať v takýchto podmienkach, ako máme my, sám bol preto učarovaný, čo všetko dokážu a aký majú potenciál. Spočiatku som bol skeptik, keď som do Rúbane prišiel, ale dnes vidím, že to s čím sme my začali, začali aj iní a vysádzajú vinohrady. Odrodu Svoj sen pokladáme za našu vlajkovú loď, je to naozaj parádny materiál, ale je ho málo.

 Na súťaže s týmito odrodami však chodíte?

Áno, pretože aj úspech na súťažiach nám ukazuje, že je to dobrý smer, je to pre nás impulz, že takto to máme robiť. Niekedy sa však stáva, že na súťažiach ich ťažko vedia zatriediť, no keď ich ochutnajú, vedia, že sú kvalitné. Vo Francúzsku málokedy vyhrávaju sladké vína, ale naša Mília tam získala zlatú medailu. Bodujeme každý rok, na Slovensku len po pá rokoch už patríme medzi uznávané vinárstva, naše vína vedia konkurovať tým najväčším. A hoci s novošľachtencami dieru do svetu neurobíme, keďže sme malý vinársky štát, opakom sú naše ružové vína. Toho máme dostatok, a či ho vyrobíme z Cabernetu, Frankovky alebo Merlotu, vždy sú pekné. Keď pred časom bola u nás Master of wine Elizabeth Gabay, prišla s názorom, že v porovnaní so svetovými ružovými vínami ich zahraničný konzument nevie hneď pochopiť, pretože bežne sú ružové vína vodnatejšie, ľahké na pitie, ale keď otvoríte naše (aj slovenské) ružové víno, tak je to úplná ovocná bomba.

 A aké máte ohlasy na novošľachtence doma, medzi slovenskými konzumentmi?

Tak, ako sme ich predstavovali zahraničným milovníkom vína, museli sme aj doma. Spočiatku to bolo veľmi ťažké, ale ako sa rozširujú znalosti konzumentov, ide to ľahšie. Aj iní vinári si už všímajú, že je tu nejaké maličké percento konzumentov, ktorí ich vyhľadávajú. Celý svet už naberá iný smer, treba chodiť na súťaže alebo na verejné degustácie, kde človek má príležitosť porovnať sa s inými vínami a pochopiť ich filozofiu. Keď to niekde funguje niekoľko sto rokov, asi je to dobrý smer, my k tomu ešte musíme dospieť. Históriu píšeme len posledných 25-30 rokov. Okrem toho je dobré nehnať sa za kvantitou. Ako som napríklad videl v rakúskom Wachau, úplne stačí aj 5-6 odrôd. Na Slovensku sú aj také vinárstva, čo vyrobia 40-50 druhov vín a majú 20-25 odrôd. Ale aj vinohradníci sa postupne vyvíjajú, chvíľu to ešte bude trvať.

Vaše portfólio pomaly rozširujete aj o sekt, prečo?

Je to fenomén, ktorého spotreba každý rok rastie. V portfóliu ho majú všetci, ľudia ho pijú odjakživa, veď si zoberte, že jedna z najstarších šampusární, mimo Francúzska, je práve na Slovensku. Najprv sme vyskúšali urobiť 1500 fliaš, tento rok to už bolo desať tisíc. Samozrejme na trh ho uvádzame s ročným až dvojročným posunom, lebo to všetko robíme klasickou, tzv. tradičnou metódou. Musíme objavovať, ktoré odrody, odkiaľ a akou metódou sú na to vhodné, ale myslím si, že aj v tomto je obrovský potenciál, je to otázka budúcnosti. Základom je totiž dobré víno – ak máte dobré víno, budete mať dobrý sekt. Keď nie, zázraky sa neudejú. Skúšame stále niečo nové, keďže by sme chceli byť najlepší. (Úsmev) Hoci sektu zatiaľ nemáme veľa, je len v tých najlepších reštauráciách a hoteloch, stalo sa nám, že jeden pán ho ochutnal v Tatrách a po ďalšie si už prišiel k nám do Rúbane. Pretože, keď niekomu zachutí náš sekt, bude zvedavý aj na naše vína. To je najlepší marketing, ja to stále hovorím.

 Ľudia teda už k vám chodia špeciálne len kvôli vínu?

Ano, ľudia, ale aj vinári, sme pre nich zaujímaví. Ako vinári medzi sebou spolupracujeme, nemáme problém si navzájom poradiť. Niet sa čoho báť, rukopis vinára je veľmi znateľný. Aj keď máte hrozno či mušt v dvoch rovnakých nádobách, tak víno nebude nikdy rovnaké. Nelíšia sa len ročníkmi, ale aj rukou vinára.

 A iné sú aj vína autentistov (bez technologického spracovania, pozn. red). Aký máte k nim vzťah?

Ako som už spomenul, myslím si, že treba spolupracovať. Keď budeme mať medzi sebou nejaké problémy, ani nám, ani im to nepomôže. Ako jednotlivci možno nie, ale ako slovenské vinárstvo môžeme byť silní a urobiť dieru do sveta. Z času na čas využívajú naše laboratórium aj autentisti, radi im poradíme, čo robiť s vínom, aj keď idú úplne inou cestou. Len čas ukáže, ktorý smer bude lepší. (Úsmev)

Text: Lucia Čížová

Foto: Matúš Pastor