Miloš Staněk z Potten & Pannen: Ikona v kuchyni ste vy

Začiatkom 90. rokov založili Miloš s ďalším Staněkom, Pavlom, ktorý však nie je jeho bratom, v Prahe predajňu Potten & Pannen. Tá robila veci inak ako vtedajší predajcovia kuchynského náradia, sústredila sa na unikátnosť, kvalitu, funkčnosť a dizajn, no najmä bola ochotná svojim zákazníkom poradiť. Dnes patria vo svojej oblasti medzi najväčších hráčov, získali dokonca ocenenie GIA v kategórii stredná a východná Európa, ktoré sa dá považovať ako Oscar pre predajcov kuchynských zariadení. Okrem toho je Miloš spolumajiteľom pražskej reštaurácie Noi a tiež sa podieľa na vedení Gourmet Academy. Čo je pre neho ikona v kuchyni a aké bolo rozbiehať firmu v 90. rokoch – aj o tom sme sa porozprávali s Milošom Staněkom po (ne)konferencii Gastrolove v Trnave.

Aké to bolo začať podnikať v 90. rokoch?

Keď sa na to pozerám teraz spätne, bola to taká sranda. (smiech) Naozaj, rozhliadali ste sa okolo seba bez toho, aby ste rozmýšľali, že v danej oblasti budete podnikať. Aj pre seba som si hovoril: „Prečo mám variť na hentom, prečo mám servírovať na tomto porceláne? Ja chcem niečo lepšie!“ Keď som začal podnikať s Pavlom, mal som s kamarátom vlastnú reštauráciu, v tom čase som mal 19, 20 rokov. Už vtedy som hovoril, že tento riad predsa nemôžeme používať, no nič lepšie na trhu ešte nebolo. Potom som sa stretol s Pavlom a ten prišiel s myšlienkou, že čo keby sme začali voziť do Česka lepšie hrnce: „Ty si z gastra, ty tomu rozumieš, ja si pomaly neviem uvariť ani čaj, ale viem ako na podnikanie.“ Začali sme teda jazdiť do Holandska, Francúzska, leteli sme tiež do USA, odtiaľ pochádza mnoho značiek, ktoré sme kedysi zastupovali. Dnes sa snažíme najmä o ikonické európske značky – z Nemecka, Talianska, Francúzska. Síce máme stále máme aj „Ameriku“, ale už jej nie je toľko.

Už vtedy ste sa to snažili robiť inak. Ako ste sa chceli odlíšiť?

Poznali sme, ako vyzerajú predajne v západnej Európe – južné Nemecko, Holandsko, Francúzsko – najmä Holandsko bolo pre nás merítkom: vo vzťahu kvality predajní a kvality tovaru, a tiež dizajnu. Keď som sa vrátil do Česka, prišiel som do predajne, bol tam pult, dve žiarovky, dva regály a hovoril som si: „Do tohto nemôžeme predsa dať náš tovar. Tie smalty sa nepredajú. No nič, budeme musieť otvoriť predajňu, aby sme to mali, kde vôbec predávať.“Neskôr sme začali robiť aj distribúciu. Myšlienka bola jednoduchá – keď sme prišli my, dvaja „cucáci“, značky nemali ešte vo východnej Európe rozdané karty. Niektoré z nich už vtedy na nás dostali referencie od značiek, s ktorými sme spolupracovali, a povedali: „Tak to skúsime.“ Niektorí nám ostali verní dodnes, napríklad Emile Henry, Rösle, KitchenAid, Bamix.Myšlienka nebola zložitá, ale ako náhle sme ju začali realizovať, precitli sme. Okolo nás sa predávali produkty vizuálne podobného razenia, no my sme boli desaťnásobne drahší, či už to bola kanvica, nôž, panvička, čokoľvek. Priviezli sme k nám tieto značky a nemohli sme sa porovnávať s ničím.

Ako sa na to pozerali ľudia?

Bolo to pre nich drahé. Potom však prišli klienti, neviem, odkiaľ sa vzali, a povedali: „Ježiš, to je super, to poznáme.“ A nakoniec u nás začali nakupovať. Mali sme dve obdobia, keď som si myslel, že skončíme – prvé bolo hneď na začiatku, druhé, keď sa zavádzali kredity pre importérov – 20 % clo, 20 % odovzdať štátu, a až potom, keď sme zaplatili, nám to vracali späť. Hovoril som si, že neviem, či to zvládneme, no dali sme to.

Už je to skoro 30 rokov, čo ste začínali – keď sa teraz obzriete späť, jasné, nejaké chybičky sa urobili, ale je niečo, čo by ste dnes spravili zásadne inak?

Asi sa nedá povedať, že úplne inak, ale niektoré veci mohli byť lepšie. Napríklad, vždy sme dbali na dizajn predajne, v ktorej sa naše veci predávali, nikdy sme nechceli iba pár regálov, svetlá, hrnce a hotovo. Naše predajne vyzerajú naozaj dobre. Z môjho pohľadu, ja sa starám viac o financie ako Pavel, v začiatkoch by som išiel do iného dizajnu a viac by som sa snažil ušetriť na investíciách do samotných predajní. Hoci nám priniesli to, že predávame, na druhej strane trochu chýbali v marketingu. Za posledných 25 rokoch sme peniaze, ktoré sme zarobili, výrazne investovali do biznisu, aby sme predávali viac. Dúfam, že teraz sa nám to začne trochu vracať. To je jediné. Nemyslím si, že by som niečo iné robil inak. Možno by som si ešte niektoré značky lepšie obhospodáril, v začiatkoch nás nikto „neotravoval“ a teraz zrazu veľa českých, slovenských firiem sa snaží naše značky prebrať. Vyvíjame veľa energie na to, aby sme si ich udržali. To sa však deje na celom svete – zastupujete, ste úspešní, ostatní vás sledujú, trošku zakopnete, predáva sa menej a konkurencia to využije. Takže aj toto by som si na začiatku lepšie ošéfoval.

Dnes na konferencii ste hovorili o ikonách v kuchyni. Čo je pre vás ikona?

O tom som chcel rozprávať, ale trošku som sa do toho zamotal. My sme zo značky Potten & Pannen chceli urobiť ikonu pre kuchyňu, ako do domácnosti, tak pre profesionálov. Trochu sme však odbočili od profesionálov, začínali sme s nimi, začali sme vybavovať reštaurácie, a potom sme sa vrhli na domácnosť. Naše značky nám samozrejme pripomínali, že máme všetko pre profíkov, prečo to nerobíte? Potom sme sa k tomu začali vracať a robíme to takým spôsobom, ako hovoril môj predrečník Šimon Staš – nemáme žiadnych obchodníkov, oni nám sami volajú, že chcú našu kávu. A my toto isté robíme v gastrobiznise, teraz sme už viac aktívnejší, oslovujeme ľudí, keď sa stavia nový hotel. Oni nás už poznajú, pretože kuchári na Slovensku aj v Čechách väčšinou vedia o Potten & Pannen a vyberajú si veci u nás.Už to majú zažité aj zo zahraničia, že chcú variť na kvalitných veciach. Chcel som na začiatku povedať, že ikona v kuchyni je pre mňa značka Potten & Pannen, ktorá zastrešuje všetky najkvalitnejšie, najlepšie značky. Ale potom som sa toho vzdal: „Nie, toto nemôžem povedať“. (smiech) Staněk asi tá ikona v mojich očiach je, ale nemôžem to povedať tu, aby si nepovedali, že som namajstrovaný, namyslený. No tá ikona v kuchyni ste vy, keď používate tieto veci.

Keď sa pozrieme na to optikou vašej domácej kuchyne, nájdeme tam nejaký ikonický kúsok?

Možno to bolo vidieť aj tým, ako som zobral panvicu Mauviel k pódiu a posadil ju do kresla. Ona tam jednoducho patrí. Ja milujem Mauviel a meď, pre mňa je medený riad ikona pre michelinskú reštauráciu. Čo má michelinská reštaurácia a jej kuchár na tom varí a vie, že to je to, čo potrebuje – to je ikona. Nádoby Mauviel sú na varenie „the best“. Ale takto, musíme si uvedomiť, že meď je jeden z najlepších materiálov na vodenie tepla, či už varíte na plameni, na sklokeramike, alebo na elektrike, tak vám to uľahčí prácu, teplo sa krásne rozleje a potom sa varí úplne inak. V michelinských reštauráciach používajú Mauviel s pocínovaným dnom, my predávame nerezový. Síce cín nie je úplne nóbl pre zdravie, no Mauviel robí to, že keď cín po niekoľkých rokoch zmizne, dno opäť pocínujú. Francúzsky šéfkuchár mi povedal, že keď pripravujete omáčku v pocínovanom omáčníku, je to úplne iné, ako keď ju pripravuje v nerezovom hrnci. Podobné je to aj s vínom: to isté víno chutí z každého pohára inak.

Pri výbere značiek, s ktorými spolupracujete, máte vysoké nároky. Čo musia spĺňať?

Ako som hovoril v prezentácii, najdôležitejšie je, aby boli unikátne – napríklad historicky. Hovorím o Rosenthal, ktorý má 140 rokov, alebo o Mauviel, ktorý je niekoľkogeneračná rodinná firma. Už iba história a príbeh za značkou vám ukáže, že vydržať toľko rokov na trhu nie je jednoduché a nie je to náhoda. Napríklad Zwilling bola prvá zaregistrovaná značka v Euŕope – pán Henckels si ju nechal zaregistrovať v roku 1731 a vždy robil nože a nožnice. Asi nemôžete potom čakať, keď sa drží svojho kopyta, že by to nebolo dobré. Keď preskúmate značku v dizajne, aj v unikátnosti, má to príbeh, v kvalite, potom už musí prísť iba funkčnosť. Keď potom výrobok zoberiete do ruky, musí krájať sám. (smiech) A vo finále, keď sa na danú vec pozriete a poviete: „Wau, to je niečo.“ Takže týchto 5 kritérií je pre nás dôležitých. Potom sa cítim ako kurátor, ktorý vyberá dobré veci a potom ich ponúkne na prestretom stole.

Vyzerá to tak, že vyberáte to najlepšie, čo by ste používali vy a ste ochotný sa o to podeliť so zákazníkmi.

Samozrejme, nájdete u nás aj menšie doplnky, ktoré v Potten & Pannen málokto čaká, ale je to o tom, že v predajni musíte mať aj takéto drobnosti. Niekedy sú to iba dobré nápady, startupy, teraz máme AnySharp, brúska, ktorou nabrúsite všetko od píly cez sekeru až po ten najmenší nožík. Potom sú to ďalšie a ďalšie vecí. Tie nachvíľu vylezú na vrchol a potom rýchlo padajú dole. Málokto sa udrží dlhodobo, ako spomínané, ikonické značky.

Dokáže sa ešte objaviť nejaká nová značka, ktorá si u vás nájde miesto?

No, máme ich vyhliadnutých viac, nie je ich desať, ale pár ich je – dve, tri určite. Potrebná je aj kapacita, energia. My sa staviame do role, keď berieme novú značku, že sme brandbuilder, ktorý do jej uvedenia investuje nielen peniaze, ale veľmi veľa energie. Pre značku, ktorej veríme, urobíme všetko od A po Z. Ak jej verím a vieme, že teraz nie sme maximálne schopní sa do toho pustiť naplno, lebo sme napríklad vyťažení, tak značku ani neoslovíme. Často oslovujú značky aj nás, aby sme ich zastupovali, ale musíme ich odmietať, hoci sú dobré značky či dokonca majú ikonické výrobky, ale čo? Nakúpime od nich, dáme si ich tovar do predajne a už nám neostane čas danú značku dostať do povedomia. A to my nechceme. No dve, tri ešte určite sú, ktoré by sme chceli mať v našom portfóliu.

Aké?

Napríklad Smeg. Ten urobil teraz úplnú šialenosť, keď sa spolčil s Dolce & Gabbana. Nedávno sme prezentovali ich chladničku na talianskom veľvyslanectve v Prahe. Tú klasickú chladničku, ktorú kúpite za 60-, 70-tisíc, 150 centimetrov vysokú, ale jedinečnú, lebo je jedna zo 100 kusov, ilustrovaná Dolce & Gabbanou, a tá vás vyjde na 1 115 000 Kč, to sa pohybujeme niekde okolo 45-tisíc eur. Bláznovstvo. Ale! Tá ikona.

Potten & Pannen Staněk nájdete aj na instagrame.

Text: Tomáš Turek

Foto: Tomáš Turek