petržalka. káva,lampy

Fenoménu Petržalky verím

 

Andrea Reichová založila kaviareň  LAMPY, coffee & club & culture vo svojich 45 rokoch. Rozhodla sa intuitívne a rovnako si vybrala aj priestory v Petržalke. „Nepozerajme sa na domy, ale na to, kto v nich žije. Stále verím, že sa nám podarí vytiahnuť ľudí z ich obývačiek,“ hovorí šarmantná majiteľka.

lampy interiér petržalka

Netajíte sa, že na podnikanie ste sa dali pomerne neskoro. Čomu ste sa venovali predtým než ste sa rozhodli založiť vlastnú kaviareň?

„Študovala som ekonómiu, ale už  v poslednom ročníku som začala pracovať pre jednu súkromnú firmu, to bolo ešte porevolučné obdobie. Potom prišli do cesty svadba a deťúrence a ako vyštudovaná ekonómka som situáciu začala zvažovať predovšetkým raciom. Zamestnala som sa v jednej akciovej spoločnosti. Po prvej  materskej som sa mala vrátiť, ale súčasne som dostala ponuku do štátneho sektora, čo  ma dosť vystrašilo, ale zároveň to bola pre mňa obrovská výzva. Ponuku som prijala a časom som si z toho začala vytvárať svoj vlastný vedomostný profit. Rokmi sa mi začalo postupne dariť a dostala som sa do riadiacej pozície. Pätnásť rokov som pracovala v štátnej správe.“

Kedy nastal čas na zmenu?

„Oblasť, v ktorej som pôsobila, mala tak široký záber, že som stratila pocit súkromia, bola som nervózna na deti a keď som sa spätne obzrela, viac som v tom nevidela osobné naplnenie. Ale nikdy som si nemyslela, že by som z tohto sektoru odišla. Už som si predsa odskákala veľa skúšok, strávila stovky hodín učením sa a človek automaticky očakáva, že po toľkých rokoch príde obdobie, kedy začne úročiť svoje skúsenosti, vzdelanie a svoju pracovitosť.“

Ktorý moment vás presvedčil?

„Podľa mňa neexistuje čosi, čo možno pomenovať „zrazu sa stalo“. Myslím si, že človek si niečo podvedome ukladá, a potom to už len spraví. Aj u mňa jeden taký moment nastal a šéfovi som oznámila, že dávam výpoveď. Vôbec som to neplánovala. Ráno som nevstávala s pocitom, že dnes odídem z práce, ani  tento týždeň, ani mesiac predtým, ani som sa o tom neradila s manželom. Jednoducho sa dostavil pocit, že mi ešte niečo chýba, ale vôbec som netušila čo.“

lampy exteriér vstup petržalka

Aké boli reakcie vášho najbližšieho okolia?

„Ako prvému som zavolala svojmu mužovi so slovami: „Urobila som hroznú vec.“ A môj manžel, dodnes mu za to veľmi ďakujem, mi povedal: „Konečne, lebo sa to už nedalo s tebou vydržať.“  (smiech).
Takže to sú tie signály, ktoré dokážete vyhodnotiť až časom. Preto neverím slovám „zrazu“.“

Čo sa dialo potom?

„Začala som sa pýtať sama seba, čo som to vlastne spravila. Zahodila som všetko. Vo svojom okolí som mala niekoľko táborov ľudí, niektorí si mysleli, že som sa zbláznila. Prvé dva mesiace doma som si vychutnávala rodinu, deti.“

Neprišli žiadne atraktívne ponuky?

„Ale áno a boli to zaujímavé ponuky, ale ja som na žiadne stretnutie nešla. Dodnes neviem prečo, asi preto, že som mala byť tu.“

Naozaj si to neviete nijako vysvetliť?

„Asi sú ozaj veci medzi nebom a zemou. Ja to nebudem ani preferovať, hovorím svoje pocity, čo sa mi stalo. Nikdy by  som si nedovolila tvrdiť, že toto je návod, ako sa to robí. Ale bolo to natoľko osobité, že racio šlo úplne do úzadia.“

Pracovné ponuky prichádzali stále?

„Nie, potom nastala úplne opačná situácia. Ubehli dva mesiace a zrazu vám prácu už nikto neponúka a vy sa musíte začať starať sám. Po prvýkrát som zažila ozajstnú pokoru, lebo musím priznať, že v predchádzajúcej pozícii som sa už cítila veľmi komfortne. Bola som zvyknutá, že si ma ľudia všímajú a zrazu som bola v situácii,  kedy som ja sama mala klopať niekomu na dvere a opäť preukázať svoje schopnosti.“

Ako ste sa s tým vyrovnali?

„Vtedy som začala pociťovať prvú neistotu, predsa len, mala som 45 a to nie je vek, kedy začínajú ľudia podnikať. Takže naozaj, snímam klobúk pred všetkými,  ktorí prácu stratili, nie že ja som si „dovolila“ prácu opustiť. Je to existenčná záležitosť a naozaj to nemožno zľahčovať.“

Kedy prišiel nápad s kaviarňou?

„Vedela som, že niečo musím urobiť a nemôžem ostať doma. Pravidelne som chodila so psom na prechádzku do lesa a analyzovala som, čo ďalej. Akurát som telefonovala s maminou a rozprávala jej, že mám prvú depresiu, aká neistá sa cítim a že musím niečo robiť, keď mi do cesty pomedzi stromy zasvietilo slniečko, a vtedy mi to napadlo.“

lampy posedenie petržalka kresla

Osvietenie. Súvisí to s názvom vašej kaviarne?

„Áno, preto sa volá LAMPY. Veľa ľudí sa ma pýta, prečo som vybrala taký zvláštny názov a či to nechcem premenovať. Nie, som na tento názov hrdá. Vždy sa mi vynorí spomienka, ako som samú seba povzbudzovala: Budú sa tam stretávať ľudia, využijem schopnosť, že som prednášala, že mám organizačný talent, že  viem komunikovať s ľuďmi, budú sa tam robiť workshopy, ľudia si navzájom vymieňať skúsenosti, bude tam  kultúrny život. Mojím jediným cieľom bolo vytvoriť taký priestor.“

lampa interier portret interier

Jedno je prvotné nadšenie, iné realizácia. Aké boli vaše ďalšie kroky?

„Trvalo len niekoľko týždňov, kým som začaľa hľadať priestory. Manželovi som zatiaľ nepovedala nič, lebo som sa veľmi hanbila. On bol zvyknutý, že som celý živoť veľa pracovala, bála som sa, že si povie – ak sa nezbláznila vtedy, teraz určite.“

Stále ste sa riadili intuíciou?

„Náhodou ma to zavialo do Petržalky, kde som vyrastala. Aj to vnímam ako krásnu nadväznosť.“

Čím vás oslovil tento priestor, prečo ste si ho vybrali?

„Bol tu holopriestor, nebola tu ani elektrika. Ale už keď som sem otvárala dvere, hovorila som si, že toto, preboha, nemôžem manželovi ani povedať. Som nezamestnaná, splácame úver na dom a ešte mu teraz oznámim, že by som si chcela prenajať 250 metrov štvorcových, to v žiadnom prípade. Keď som však vykročila po  schodoch na prvé poschodie, zrazu som pocítila to, čo v lese.“

lampy vstup exterier

Vnímate to ako “znamenie“?

„Neberme to mysticky. Berme to tak, že v človeku podľa mňa niečo drieme, lebo iné racio na to neexistuje, a zas ulietavať nechcem. Snažím sa to vnímať ako prirodzenosť, súčasť môjho života a asi za to môžem aj vďačiť.“

Kedy ste sa priznali  manželovi?

„Asi po dvoch mesiacoch. Na veľký baliaci papier som mu nakreslila projekt, ako by to mohlo vyzerať a oduševnene som mu to celé vysvetľovala. On sa na mňa len mlčky pozeral a po čase povedal, že mi verí. S tým istým papierom sme sa vybrali za naším kamarátom – architektom.“

Neodhovárali vás od Petržalky? Predsa len to môže pôsobiť trochu od ruky.

„Stála som si za svojím, hoci ma varovali, že to bude ťažké. Ale čo je ľahké na začiatku, možno nie je trvácne. Ja fenoménu Petržalky verím. Sú tu filozofi, mladí chuligáni, rodiny. Je tu veľmi veľa múdrych ľudí, ktorí majú čo ukázať. Aj preto sme na medziposchodí umiestnili tú veľkú fotografiu s výhľadom na Bratislavský  hrad. Veríme, že dokážeme spojiť tento svet s tým spoza Dunaja.“

Čo váš vzťah ku kultúre? Prezentujete sa ako „kaviareň s dramaturgiou“. Čo to znamená?

„Kultúre som sa začala postupne učiť. Keď som sa pozerala na niektoré obrazy a fotografie, šla som len pocitovo: Toto sa mi páči, tu sa mi dobre sedí, tu sa mi chce na to pozerať, toto je skôr pre gáleriu… Nie sme len kaviareň. Vystavujú u nás známi umelci, ale takisto podporujeme tých, ktorí sem prichádzajú s ešte nesmelým, začiatočníckym ostychom. Začínali sme tak, že výstava tu bola raz za tri mesiace. Dnes máme výstavu každý mesiac a sme vybookovaní až do decembra.“

Ak by ste to mali definovať, pre koho sú vaše priestory určené?

„Toto je to, čo sa mi tak veľmi páči. Jednotlivé svety prepájame. Tu má každý miesto. Máme tu náročný priestor, ktorý vyhovuje solventnému klientovi na dôležité pracovné stretnutia či prezentácie. Máme dennú miestnosť – kaviareň  a ešte jednu samostatnú časť s profesionálnym ozvučením, ktorú poskytujeme kapelám, divadelníkom a iným umelcom. Organizujeme aj akcie pre deti.“

Vaša kaviareň sa nachádza na prvom poschodí. Nevnímate to ako „hendikep“?

„Nie, vážim si to. Keď človek vyjde po tých schodoch, už to je pre mňa vzácnosť. Vôbec nečakám, že si tu dá kávu. Možno si len prišiel pozrieť galériu. Áno, nerobíme dobročinnosť a uvedomujem si, že peniaze na seba si musíme zarobiť, ale verím, že všetko sa raz vráti. Na kultúre sa ozaj nezarába, je to o tom vyvažovaní.“

lampy,petržalka,atmosféra

kaviaren petrzalka inetrier

 

Aký je váš vzťah ku káve?

„Keď sa ma spýtali, akú kávu pijem, vždy som odpovedala, že poštársku. To je taká, ktorú mi sekretárka narýchlo doniesla k výťahu a mohla som ju do seba kopnúť. Keď som sa naučila obsluhovať náš presso stroj, napísala som Soničke správu, že ju srdečne pozývam a tentoraz pripravím kávu ja. (smiech)“

príprava kávy stroj

káva lampy petržalka

Skúsenosti v gastre ste nemali takmer žiadne. Učili ste sa za pochodu?

„Je veľa ľudí, ktorí začínajú robiť biznis, lebo si myslia, že oni budú tí manažéri. A áno, možno je veľa takých šikovných, ale ja ten prípad nie som. Keď tomu nedám naozaj všetko, čo skutočne cítim, tak to jednoducho nemôže fungovať. Dnes ľudia majú neviditeľné tykadlá a vedia veľmi rýchlo rozoznať, keď to na nich niekto len hrá. Všade, kde teraz prídem, mám otvorené oči aj uši a veľa, veľa chválim, lebo viem, koľko práce ja za tým. U nás sa učíme dať ľuďom srdce a oni nás za to určite odmenia.“

 

Ako dlho trvalo, kým vás ľudia prijali?

„Určite nám trvalo aspoň rok, kým ľudia pochopili, na čo tu sme. Nevedeli, či sme tu na biznis, či na kultúru… Až po tom roku sme svojou prirodzenosťou ľudí presvedčili. Mali sme aj mnoho úsmevných situácií, napríklad, keď si nás raz starší pár pomýlil s predajňou lámp. (smiech)“

Nedávno vás dokonca na svojej stránke odporúčal aj prestížny portál theculturetrip.com. Prekvapilo vás to?

Áno, máme z toho radosť. Je to česť, keď portál s ročnou návštevnosťou 25 miliónov ľudí odporúča turistom našu kaviareň ako miesto, ktoré sa oplatí navštíviť. Veľmi si to vážime.

gastro lampy petržalka

limonáda lampy petržalka

Čo cítite teraz, keď sa obzriete spätne? Nachádzate osobné naplnenie, ktoré vám predtým tak chýbalo?

„Nepochybujem o tom. Moje pocity boli tak intenzívne a neplánované, až som skalopevne presvedčená, že to musí byť niečo, čo tvoríme aj do budúcna. Nie je to rýchla krivka. Úročím niečo, čo človek v sebe prirodzene  má.  Slušnosť. Vážim si človeka.  Pýchu a budovanie ega mám za sebou. Áno, veľkrát sa rozhodujem inštinktívne. Ale často je to práve o tom cite a, pánboh zaplať, asi ho mám. Odpoveď znie: Je to oplakané, ale nikdy nie oľutované.“

lampy petržalka bratislava

Text: Aneta Schirley

Foto: Ondrej Bobek

Facebook Comments

Mohlo by sa vám páčiť